Príšerná udalosť sa niesla v duchu teroristického útoku na redaktorov týždenníka Charlie Hebdo pred piatimi rokmi, ktorý vznietil plamennú diskusiu o tom, pokiaľ až siaha sloboda nemilosrdne si uťahovať z ľudí a predovšetkým – z náboženských symbolov.
Proti „démonovi z Paríža“, ako Macrona nazvali iránske noviny, sa v mnohých islamských krajinách spustila vlna protestov, ale najmä nevôle z prostredia moslimov kritických voči islamistickým prejavom. Iránsky výskumník Mohamed Reza Vahidzade obvinil Macrona z pokrytectva ohľadom karikatúr: Vraj ak prezident v minulosti uprel Jairovi Bolsonarovi právo urážať jeho ženu, „nemá právo urážať proroka, ktorého uznávajú milióny ľudí“. A tu sme niekde pri koreni problému. Medzi pani Macronovou a pánom Mohamedom predsa len bude istý rozdiel. Minimálne v dosahu ich urážania.
Odhliadnuc od fanatizmu, ktorý je v každej kultúre prejavom malosti, krutosti a strachu a ktorého umelecké zosmiešňovanie bolo po tisícročia jedinou zbraňou, ako mu čeliť, je tu ešte aj realita. S tou by sme mali počítať, ak nechceme, aby sa obhajoba ducha slobody, tak ako to dokázal veľký Edmond Rostand v Cyranovi z Bergeracu, zmenila na nebezpečný cynizmus.
Jedna vec je zosmiešňovať konkrétnych ľudí, iná symboly ich kolektívnej identity. Jedno je tasiť cyranovský meč na dogmatických pohlavárov náboženstiev alebo ich fanatických prívržencov, akých máme v parlamente sami dosť, iná zraniť symbol viery – ktorý by pri nich sám pravdepodobne najradšej zaplakal. Jedno je uťahovať si z „idiota“ v národe, iné z celého národa – najmä ak to zosmiešňovanie neprichádza zvnútra. Vždy totiž platí: Nie je jedno, kto vtip rozpráva.