Teraz sa ukázalo, prečo sa Rusko s pomocou svojmu spojencovi – Arménsku – veľmi neponáhľalo. Keby bolo chcelo, tak by zasiahlo hneď, no Moskva takticky vyčkávala a zasiahla až vtedy, keď hrozilo, že azerbajdžanské vojská dobyjú hlavné mesto Náhorného Karabachu Stepanakert.
Moskva si nechcela pohnevať ani jednu stranu a oplatilo sa jej to. Kým doteraz mala na základniach v Arménsku zhruba 5 000 vojakov, teraz k nim pribudnú ďalšie dve tisícky, ktoré budú dohliadať na dodržiavanie prímeria medzi oboma znepriatelenými stranami. Popri Južnom Osetsku a Abcházsku, kde sú rozmiestnené ruské jednotky, tak získala ďalší dôležitý oporný bod na južnom Kaukaze. Keďže postavenie Rusko v regióne slablo, teraz bude mať situáciu opäť pod kontrolou.
Po šiestich týždňoch krvavých bojov uzavrelo Arménsko a Azerbajdžan pod patronátom Ruska mierovú zmluvu. Kým Jerevan vyšiel z tejto bitky ako porazený a Baku získalo len časť požadovaného územia, tak jednoznačným víťazom je Moskva, ktorá si upevnila pozíciu v regióne.
Tým, že Arméni nestratili úplne celý Náhorný Karabach a Azerbajdžanci ho celý nezískali, sa Moskve podarilo obnoviť mocenskú rovnováhu, pričom obe strany sú závislé od jej vôle.
Oveľa viac však z konfliktu vyťažil Azerbajdžan. Bombardovaním miest získal juh Karabachu, odkiaľ utiekli dve tretiny arménskeho obyvateľstva (okolo 90 000 ľudí). Navyše bude mať priame spojenie s Tureckom.
Malé Arménsko sa tak ocitne v ešte silnejšom zovretí dvoch odvekých nepriateľov – Turecka a Azerbajdžanu. Vlastne len jedného, pretože obyvateľstvo Azerbajdžanu tvoria tzv. azerskí Turci. Tento turkický národ spája s Tureckom nielen veľmi podobný jazyk, ale predovšetkým islamská viera.
Napriek tomu, že Turecko, najmä prostredníctvom prezidenta Recepa Erdogana stále sníva svoj sen o obnovení Osmanskej ríše, je zrejmé, že Ankara nemôže pomýšľať na územnú expanziu. To mu však nijako nebráni v tom, aby šírilo v okolitých krajinách svoje ideologické predstavy. A panturkizmus ako ideológiu usilujúcu sa o zjednotenie všetkých turkotatarských národov je možné uplatniť práve vo vzťahu s Azerbajdžanom.
Netreba zabúdať, že v tejto geopolitickej hre, kde sa stretávajú záujmy Ruska a Turecka, už raz obe krajiny našli spoločnú reč. Presne pred sto rokmi mala porazená Osmanská ríša podpísať Sèvreskú zmluvu, v ktorej sa počítalo so vznikom samostatného Arménska. Turci ju však odmietli podpísať a o tri roky neskôr bola nahradená mierovou zmluvou z Lausanne. Medzitým sa im však podarilo vyhnať z krajiny viac ako 1,5 milióna Grékov a západné hranice Arménska, ktoré navrhol prezident Wilson, sa po dohode s Ruskom posunuli výrazne smerom na východ. Výsledkom čoho bolo „okyptené“ Arménsko, ktoré sa na vlastný národný symbol Ararat pozerá spoza hraníc.
Teraz sa história opakuje. Z malého Arménska je ešte menšie.