Už len preto, že Deň boja za slobodu a demokraciu je v povedomí žijúcich generácií predovšetkým pripomienkou nenásilného konca komunistického režimu v bývalom Československu, ale aj pripomienkou Medzinárodného dňa študentstva. Ten bol vyhlásený v roku 1941 ako reakcia na násilnú smrť medika Jana Opletala, po ktorého pohrebe boli v policajnej razii v českých mestách v noci zo 16. na 17. novembra 1939 fašistami zatknuté stovky študentov i mnohí profesori. Zväčša skončili v koncentračných táboroch alebo boli zastrelení. Medzi nimi bol aj slovenský židovský antinacistický aktivista Marek Frauwirth.
Je prejavom vrcholného pokrytectva a intelektuálnej zbabelosti zatvárať oči pred nemilosrdnou skutočnosťou, že obrovský a celospoločenský morálny prepad sa dostavil ako logický dôsledok toho, že hoci už tridsaťjedna rokov sa boríme v celkom inom režime, stále sa vyhovárame na nedostatky toho zaniknutého.
Rozum sa vzpiera uveriť, že si práve takýto dátum na prejavy nespokojnosti a zlosti vyberú neonacistické skupinky alebo tzv. Občiansky tribunál, ktorý by občiansku nespokojnosť najradšej riešil „krátkym procesom“ so všetkými, ktorých zo stavu spoločnosti obviňuje alebo s tými, o ktorých je presvedčený, že sú vinní. Do toho všetkého bývalý predseda vlády v pozícii ľudového aktivistu usporiadal separé stretnutie na Námestí Alexandra Dubčeka a prezidentka po zmierlivom, no predsa zbytočnom, či skôr oneskorenom prejave k rozbúrenému národu kládla veniec na sútoku Moravy a Dunaja.
Nebolo by vari po viac ako troch desaťročiach života „v slobode a demokracii“, keď sa na nás odvšadiaľ valia hodnotenia, ako sa náš život zlepšil, hodné očakávať niečo iné, ako manifestáciu totálne nejednotnej, rozhádanej, nenávistnej, ba priam už výbušnej spoločnosti? Nemali by sme skôr očakávať spoločnosť ucelenejšiu, jej sociálny obraz rovnovážnejší a ľudsky solidárnejší? Na jednej strane sa tu vyformovali skupiny frustrovaných ľudí, neschopných svoj strach a nespokojnosť, ba i agresivitu vyjadriť inteligentnejšie, ako ľudskosť i zdravý rozum urážajúce prirovnanie povinnosti nosiť rúško k noseniu žltej hviezdy; na druhej strane sú tu akísi „skutoční dedičia novembra“, ktorí vedia, že práve tímto „náckom a komunistom“ výročie Novembra nepatrí. Naozaj?
Bolo by krásne a prosté vnímať spoločenský vývoj len ako vznešený súboj princa s drakom, po ktorého porážke už všetci žijú šťastne a vlk veselo flámuje s ovečkou. Osobitne aktivistom na sociálnych sieťach je zavše dobré pripomenúť, že živočíšna nenávisť presakujúca čoraz častejšie do každodennosti tu nie je ako nejaké dedičstvo chybnej genetickej informácie či potvrdenie duševnej inferiority „slovače“. Iracionálni zástancovia hrubej sily tu nie sú ani ako nejaká anomália, ktorej veľká hodinka akoby náhodou prichádza práve vo chvíli, keď máme vo výnimočnej situácii tú najmenej konštruktívnu, najmenej kompetentnú vládu.
Je prejavom vrcholného pokrytectva a intelektuálnej zbabelosti zatvárať oči pred nemilosrdnou skutočnosťou, že obrovský a celospoločenský morálny prepad sa dostavil ako logický dôsledok toho, že hoci už tridsaťjeden rokov sa boríme v celkom inom režime, stále sa vyhovárame na nedostatky toho zaniknutého.