Pohľad na deti, ktoré trávia celé dopoludnie dištančnou výučbou pri počítači a poobede „relaxujú“ pri počítačových hrách, nepoteší oko žiadneho rodiča. Navyše deti strácajú sociálny kontakt, disciplínu, klesá aj ich motivácia učiť sa. Preto sa vo väčšine európskych krajín, dokonca aj tam, kde zaviedli tvrdý lockdown, všemožne snažili, aby sa žiaci vrátili čím skôr do škôl.
Na Slovensku sme si zvolili veľmi zvláštny model. Keď sa môžu vyučovať deti na prvom stupni ZŠ, prečo potom nie aj deti na druhom stupni? Aký je rozdiel medzi tretiakmi a piatakmi?
Hoci na on-line vyučovanie dokázala prejsť väčšina škôl, stále tu máme obrovskú skupinu detí, ktorá nemá prístup k internetu, a teda ani k riadnemu vzdelaniu. Čo s nimi?
A aj tí „šťastlivci“, ktorí sa každý deň učia on-line, majú problémy s preberaným učivom. Problém spočíva v tom, že nie všetci rodičia dokážu nahradiť učiteľa. Každý nemá čas a vedomosti, aby dokázal dieťaťu pomôcť s učivom. Nehovoriac o tom, že stredoškolská matematika je tvrdý oriešok aj pre nejedného absolventa humanitných odborov.
Keďže nikde vo svete sa nepreukázalo, že by školy boli hlavným zdrojom šírenia nákazy, mali by sa preto čím skôr otvoriť. Je to v záujme nás všetkých. Robiť z detí rukojemníkov svojej vlastnej nevzdelanosti nie je najlepší spôsob, ako ich pripraviť na budúcnosť.