„Právo vo svojej majestátnej rovnosti zakazuje bohatým aj chudobným rovnako spať pod mostom, žobrať na ulici a kradnúť chlieb,“ napísal kedysi Anatole France. Jeho irónia bola namierená proti formálne chápanej „rovnosti pred zákonom“ – takej, ktorá si odmieta všímať fakt, že lotéria prírody a sociálno-ekonomických okolností nedáva ľuďom rovnaké šance a vedie k veľmi rozdielnym výsledkom.
Formálna rovnosť pred zákonom nestačí na vytvorenie sociálne férovej spoločnosti. No nefunkčný právny štát je zásadnou prekážkou. Dokonca ešte viac – znefunkčnenie právneho štátu posilňuje spoločenské nerovnosti, oslabuje sociálnu férovosť.
Po príklady netreba chodiť ďaleko. Vlády viacerých stredoeurópskych krajín vytvorili (alebo sa pokúsili vytvoriť) režimy s fasádou demokracie, za ktorou je prístup k zdrojom a výhodám udeľovaný politickým spojencom a spriazneným oligarchom. V takomto režime nie sú korupcia a klientelizmus dôsledkom zlyhania systému, ale podmienkou jeho fungovania.
Režimy fungujúce na ohýbaní a obchádzaní pravidiel by nemohli dlhodobo fungovať bez podkopania funkčnosti inštitúcií, ktoré majú pravidlá strážiť. Bez oslabenia právneho štátu.
Ideológia, ku ktorej sa takto vládnuce strany hlásia, sa zdá byť druhoradou – Fidesz je ešte stále členom ľudovcov, poľský PiS sa hlási k európskym konzervatívcom, Smer-SD i rumunská PSD sú u socialistov, a tak ďalej. Jedno však majú spoločné: tvrdenie, že sa zastávajú „obyčajného človeka“. V skutočnosti však „obyčajný človek“ dopláca na neférovosť hneď niekoľkokrát.
Výhody sa koncentrujú v rukách vybraných ľudí, so správnymi politickými konexiami. Strácajú sa alebo sú neefektívne využívané zdroje, ktoré mohli byť využité vo verejnom záujme. A slabší bez rovného prístupu k právu strácajú často poslednú ochranu pred ľubovôľou mocných. Bez zabezpečenia základnej spravodlivosti je sociálna férovosť aj v tom najlepšom prípade len dočasnou, krehkou ilúziou.
Ochrana spravodlivosti nemôže stáť len na osobnej odvahe jednotlivcov, potrebuje pevné inštitúcie. Naša vlastná skúsenosť nám ukazuje, že odvaha individuálnych vyšetrovateľov, prokurátorov, novinárov či médií môže poodhaliť kontúry nespravodlivého a neférového systému vytváraného predchádzajúcimi vládami. S trochou šťastia bude poodhalenie dosť veľké na to, aby spravodlivosť dosiahla aj k ľuďom, ktorí stáli na vrchole tohto systému.
To nás však ešte neuchráni pred budúcim ohýbaním a zneužívaním spravodlivosti. Poistkou – nie dokonalou, no určite lepšou – je len funkčný právny štát postavený na silných inštitúciách.
Zákon, ktorý zakazuje spávať pod mostom všetkým rovnako, bez ohľadu na majetok, férovú spoločnosť negarantuje. No spoločnosť, v ktorej môžu mocní (či už to znamená „bohatí“, alebo „politicky vplyvní“) ohýbať zákony beztrestne podľa svojich potrieb, nebude férovou nikdy.