To, čo intuitívne pociťoval asi nejeden rodič, potvrdil teraz prieskum, ktorý zorganizoval Juraj Hipš zo strany Spolu. Ak svojim deťom nevedia s učením pomôcť ani vysokoškolsky vzdelaní ľudia, pretože preberané učivo je pre nich príliš náročné, tak čo potom tí ostatní rodičia? Ako to môžu zvládnuť oni? Nehovoriac o desaťtisícoch detí, ktoré stále nemajú prístup k on-line výučbe.
V situácii, keď sú otvorené kiná, divadlá a kostoly, je zvláštne, že školy zostávajú zatvorené. Ak vzdelanie považujeme za najvyššiu hodnotu, mali by sa brány škôl čo najskôr otvoriť. Pretože ak necháme deti dlhší čas doma, bude to príliš veľký zásah do ich životov. Deti potrebujú mať režim. To však on-line výučba neumožňuje. Tým, že pri počítači trávia celý deň – prostredníctvom neho sa učia, potom sa na ňom hrajú a zároveň komunikujú s kamarátmi – strácajú pravidelný denný rytmus. Mnohé tak môžu ľahko nadobudnúť pocit, že sú na prázdninách, a strácajú návyky. Čím dlhšie budú bez „režimu“, tým dlhšie sa budú dostávať do normálneho rytmu. Pozná to každý učiteľ. Keď sa v septembri žiaci po prázdninách vrátia do škôl, trvá vždy istý čas, kým sa dostanú do „prevádzkovej teploty“. To všetko sa v konečnom dôsledku odrazí na ich vedomostiach.
Ako v jednej diskusii veľmi správne poznamenal matematik Richard Kollár: Otázka neznie, či je bezpečné, alebo nie je bezpečné otvoriť školy: Otázka je, čo sme my ochotní urobiť pre to, aby boli školy otvorené.
Deti patria do škôl. Čím skôr im to umožníme, tým lepšie pre nás všetkých. Oveľa väčšie riziko predstavuje to, ak budeme hazardovať s ich vzdelaním. To sa nám časom nepekne vráti.
Dokážeme sa vzdať nakupovania v obchodných domoch? Dokážeme si ešte niekoľko mesiacov odpustiť posedenie pri káve s priateľmi alebo obed v reštaurácii? Má pre nás väčší význam osobný komfort ako vzdelanie detí? Respektíve sú výpadky príjmov pre niektoré segmenty ekonomiky prijateľnejšie ako „výpadok“ vzdelania?
Pokiaľ ide o samotnú bezpečnosť, ak budú v predvianočnom čase otvorené nákupné centrá, kde dochádza k veľkej koncentrácii ľudí, ak budú ľudia naďalej cestovať preplnenými vlakmi, tak riziko nákazy je ešte väčšie, ako keď deti vo veku 10 – 19 rokov budú chodiť do škôl.
Premiérov nápad podmieňovať otvorenie škôl testovaním rodičov, pedagógov i samotných detí sa však javí ako ťažko realizovateľný. Po skúsenostiach s plošným testovaním by sme sa mohli poučiť aspoň natoľko, že testovanie sa použije iba tam, kde je situácia najhoršia.
Deti patria do škôl. Čím skôr im to umožníme, tým lepšie pre nás všetkých. Oveľa väčšie riziko predstavuje to, ak budeme hazardovať s ich vzdelaním. To sa nám časom nepekne vráti.