V prvom rade treba uviesť, že na stole ležia kvalitné návrhy, na ktorých pracovali tie najzdatnejšie právnické kapacity. Zriadenie najvyššieho správneho súdu, reforma Súdnej rady a Ústavného súdu, opätovné zavedenie sudcovských previerok, individuálna kontrola ústavnosti a mnohé ďalšie návrhy sú cieľavedomé zmeny posúvajúce nás vpred. No to, čo sa deje okolo nich, nám opäť prináša trpkú lekciu politického realizmu.
Pozmeňovacie návrhy poslancov Alojza Baránika a Miloša Svrčka, ktoré vôbec nesúvisia s justičnou reformou, sú toho exemplárnym príkladom. Zatiaľ čo jeden zrazu prichádza z doktrinálnou definíciou prokuratúry, druhý z ničoho nič prekopáva celý dôchodkový systém. Bez ohľadu na (i)racionalitu predkladaných prílepkov ide v prvom rade o dehonestáciu ducha ústavy už len z povahy nástroja, ktorým ju chcú zrazu meniť.
Základný pilier nášho právneho štátu by sa mal novelizovať na základe konsenzu a aspoň štandardným legislatívnym procesom. Predkladatelia prílepkov si však zjavne nahovárajú, že „keď sa už ide meniť ústava, prihoďme si tam niečo i my“, dúfajúc, že im to prejde.
Základný pilier nášho právneho štátu by sa mal novelizovať na základe konsenzu a aspoň štandardným legislatívnym procesom. Predkladatelia prílepkov si však zjavne nahovárajú, že „keď sa už ide meniť ústava, prihoďme si tam niečo i my“, dúfajúc, že im to prejde.
Za fasádou rýchlych legislatívnych zmien však spočíva hlavný kameň úrazu. Tým je apolitický prístup Igora Matoviča, ktorý svoje osvietené nápady presadzuje vydieraním. V koalícii tak panuje napätie prameniace z nízkej stability eseročky OĽaNO a premiérovho oháňania sa odchodom. Takto toxicky nastavené vzťahy potom tlačia do kúta nielen legislatívnych oportunistov, ale aj racionálne zmýšľajúcich reformistov, ktorí nechcú premrhať potenciál ústavnej väčšiny na presadenie nevyhnutných zmien.
Do istej miery sa im nemožno čudovať, že neuspokojivú verejnú diskusiu týkajúcu sa reformy vnímajú len ako menšie zlo. Pluralitná demokracia je predovšetkým diskusiou, ktorá by v ideálnom svete trvala, až pokým nevzíde kompromis. Ako dlho však možno trpezlivo diskutovať, keď vám nad hlavou visí Damoklov meč pádu vlády či straty ústavnej väčšiny?
Ideálnym riešením by bolo odlepenie prílepkov a schválenie justičnej reformy, ktorá prešla i medzirezortným pripomienkovým konaním. Predkladateľom bizarných „pozmeňovákov“ by schladenie horúcich hláv riadnym legislatívnym procesom istotne prospelo.
Bleskurýchle obchodovanie so zmenami v ústave nie je v našich končinách žiadnou novinkou. Príkladom je rok 2014, keď sa spojilo KDH so Smerom, a výmenou za ústavné zmeny v súdnictve Smer odobril definíciu manželstva v ústave.
Očakávania, že nová vláda prinesie zmenu aj v tomto ohľade, boli namieste. Najmä keď podobné praktiky sama v minulosti kritizovala. V tom prípade by však zrejme nemohli byť hlavnými kormidelníkmi koalície biznismeni, ktorí zobchodovali ešte aj svoje vysokoškolské vzdelanie, všakže?