Nejde ani tak o neschopnosť nájsť kompromis. Ten by sa našiel, ale britskú scénu úplne ovládli populisti a radikáli. Tí nepripúšťajú nič iné než konečné víťazstvo. Ešte v roku 2015 podporovala brexit iba zanedbateľná časť populácie. Bývalý premiér David Cameron, aby ustúpil malej hlasnej skupine radikálov vo vlastnej strane, vyhlásil referendum. A extrémisti sa zhostili ponúknutej príležitosti dokonale. Úspech by nebol možný, keby ich nepodporovali vplyvní oligarchovia. Ich moc ovplyvňovať dianie a legislatívu v Bruseli nebola zďaleka taká ako v Londýne. Nikdy nebolo tajomstvom, že na čele stáli aj vlastníci bulváru, ktorí vytvorili potrebný priestor na šírenie hrubej demagógie. A tá živí tvrdý brexit dodnes.
Boris Johnson pôvodne brexit nepodporoval. Uvedomil si ale, že na ňom môže urobiť skvelú politickú kariéru. Teraz sa mu to vracia. Ako premiér si je vedomý, že neprijatie obchodnej zmluvy tvrdo poškodí britskú ekonomiku a ohrozí aj jeho pozíciu. Ústupky v zmluve môžu zase spustiť bulvárnu mediálnu kampaň proti nemu, ktorú by nemusel ustáť.
V Británii už nepanuje ani tak obava, aké škody napácha brexit bez obchodnej dohody. Na katastrofálne ekonomické dosahy sú už tak trochu duševne pripravení. Starosti vyvolávajú ďalšie kroky radikálov a extrémistov.
Argument o suverenite Británie je tak trochu zavádzajúci. Bezcolný prístup na európske trhy, keď by si Londýn stanovoval vlastné pravidlá ohľadne výroby, zamestnaneckých práv alebo subvencií by bol neprípustnou neférovou výhodou. Áno, Británia má na ne právo, ale keď predávať bez obmedzenia tovary na veľkom trhu EÚ, musí prijať ústupky. Spolupráca neznamená totiž výhody iba pre jedného.
To platí aj pre Maďarsko a Poľsko, ktoré tiež argumentujú právom na suverenitu. To neznamená nič iné, než prijímať legislatívu nezlučiteľnú s demokratickými princípmi EÚ a zároveň využívať všetky výhody EÚ.
V prípade rybolovu by EÚ mohla byť flexibilnejšia. Viac ako oň samotný ale ide skôr o tisícročnú rivalitu Francúzov a Angličanov. Veď to bol Charles de Gaulle, ktorý v 60. rokoch vetoval vstup Spojeného kráľovstva do predchodkyne EÚ EHS. Ústup na jednej i druhej strane by znamenali národnú hanbu. Navyše, o viac ako rok sú vo Francúzsku prezidentské voľby a Emmanuel Macron nemôže prehrať. To by mohlo znamenať porážku vo voľbách.
V Británii už nepanuje ani tak obava, aké škody napácha brexit bez obchodnej dohody. Na katastrofálne ekonomické dosahy sú už tak trochu duševne pripravení. Starosti vyvolávajú ďalšie kroky radikálov a extrémistov. Totálny úspech s brexitom, keď sa im možno ani nesnívalo, že by mohli vyhrať na plnej čiare a rozvrátiť celú spoločnosť, nie je ich konečnou stanicou. Vydýchnu si a pustia sa do nových vecí. Ich podstatou je totiž rozvracanie a búranie.
V USA sa podarilo Donalda Trumpa zastaviť. Dohoda s EÚ by nahlodala sebavedomie nielen britských extrémistov, ale i maďarských, poľských a všetkých ostatných, slovenských nevynímajúc.