Nie div, že preferencie opozičného Hlasu, ale už aj Smeru rastú. Pritom vo voľbách ešte pod hlavičkou jednotného Smeru nazbierali ledva 18 %. Trochu to začína pripomínať obdobie z rokov 2010–12. Vtedy Robert Fico po necelých dvoch rokoch pravicovej vlády dokázal zostaviť jednofarebný kabinet.
Najmä Pellegriniovci umne vysávajú hlasy nespokojencov. Pritom Smer, s ktorým sú spojení pupočnou šnúrou, stíha jeden korupčný škandál za druhým. Predpokladali by sme, že priehršť protestných hlasov bude zbierať najmä Progresívne Slovensko, KDH a Dobrá voľba. Tie však stagnujú a zdá sa, že ich potenciál pri súčasnom vedení je vyčerpaný.
Sme rodina sa začína potápať. Nečudo po papálašskych kúskoch Borisa Kollára a nevídanej a opakovanej sociálnej arogancii Milan Krajniaka. Obraz Kollára ako obyčajného rodinného človeka a ochrancu sociálne slabých sa konečne ukázal v plnej nahote ako dobrý prelud.
SaS nemusí robiť takmer nič a preferencie jej rastú. Len preto, že Richard Sulík sa stal tŕňom v oku Matoviča. Veľmi málo, ale stačí to. Pritom Sulík ako podpredseda vlády pre ekonomiku je priamo zodpovedný za zlyhanie pomoci počas krízy, zvlášť gastrosektoru. Ponúka lacné a de facto neuskutočniteľné riešenie – nezatvárať. Sulík by inde v EÚ pohorel, u nás naopak.
Pri stúpajúcich preferenciách Hlasu a SaS sa iba potvrdzuje, že ľudia opakovane volia viac z protestu a emotívne ako racionálne. Potom sú nemilo prekvapení, koho si to zvolili. A pri Matovičovi to platí dvojnásobne. Je to dieťa protestných hlasov. Veď nedávno volili práve jeho z protestu a z ničoho iného.