To, ako vláda zaháľala s prijímaním lockdownu a aké je jeho definitívne znenie, však nastoľuje hlbšiu otázku: Potrebujeme ho? Naozaj je nevyhnutné, aby nám štát paternalisticky hovoril to, čo by sme si mali uvedomovať my sami?
Slovensko má to šťastie, že patrí k vyspelejším demokratickým štátom západnej civilizácie, ktoré si ctia slobodu jednotlivca. Jej zástancami sa v časoch protipandemických opatrení stali dokonca aj tí, v ktorých mentálnom svete je liberalizmus nadávkou. Ale tak ako protikladom práva je povinnosť, i sloboda má svoj protipól v zodpovednosti.
Tá sa však v dnešnom spoločenskom diskurze stráca vo víre žabomyších vojen v koalícii, opozičnom burcovaní k občianskej neposlušnosti a v neposlednom rade i v našom vlastnom správaní. Namiesto uvedomenia si vlastnej zodpovednosti tak strácame čas hľadaním vinníkov za súčasný stav, zatiaľ čo nám kolabuje zdravotnícky systém.
Máme sa teda spoliehať na vládu, ktorá nám svojím (ne)konaním dokazuje vlastnú nekompetentnosť pri zvládaní krízy? Sú to naozaj až uznesenia vlády či vyhlášky hlavného hygienika, ktoré potrebujeme vidieť, aby sme zodpovednosť za zdravie svojich najbližších pretavili do skutkov?
Hovorí sa: Ak chceš zmeniť svet, začni od seba. Dnes (zatiaľ) v stávke nie je zmena, ale zachovanie sveta takého, aký sme poznali pred rokom. Naša úloha by mala byť o to ľahšia s vedomím, že ide o dočasný stav, ktorý by mala onedlho vyriešiť vakcína.
Vianoce sú najmä časom spomalenia a zamyslenia sa nad tým, čo robíme a kam smerujeme. Je to však tiež obdobie rodinných stretnutí a vianočných večierkov, ktoré sú z epidemického hľadiska v súčasnosti najrizikovejšie. Buďme preto počas sviatkov zdržanliví. Len uvedomením si vlastnej zodpovednosti sa totiž môžeme zaslúžiť o to, aby tieto Vianoce neboli práve pre tých najzraniteľnejších poslednými.