Nedávno v Pravde mnohým otvorila oči znamenitá lyžiarka Veronika Zuzulová. Naznačila, že kúzlo Vianoc nespočíva v kapustnici rozvoniavajúcej klobásou, hubami a sušenými slivkami či v inej krajovej variácii vianočného jedla. Čaro štedrej večere robí milá, dobrotivá mama, krásna koleda, celá rodina, ktorá onen tajomný večer spoločne chystá.
Práve tým sú príťažlivé Vianoce aj pre Veronikinho manžela. Zistil, že čaro nie je v nakúpených prvotriednych koláčoch, ale v tých, ktoré dokáže napiecť jeho šikovná pani.
Vianociam predchádza advent, pôstne obdobie, ktoré sa z nášho života takmer vytratilo. Miernosť v jedle nahradila sýtosť a bohatej časti ľudstva, kam patríme aj my, sa to mstí chorobami, ktoré naši predkovia nepoznali. Postili sa, pretože jedlo bolo drahé a vzácne, pretože pôst upevňoval vieru nielen v Krista Pána, ale dával nádej na lepší život.
Až po štvortýždňovom odriekaní prišla štedrá večera plná dobrôt. Pod stromčekom boli jednoduché darčeky – kniha, ponožky, pletené rukavice. S odstupom času v rozhovoroch s našimi starkými, ochutnávajúc ich koláče a domáce hriatô, prichádzame na to, že nie v množstve darov spočívalo a spočíva čaro Vianoc.
Aké budú tie tohtoročné? Možno sa stanú po dlhom čase naozaj veľkým rodinným sviatkom, pandémia nás pripútala k domovom. Možno až prisilno, lebo nebezpečným sa stáva aj navštevovanie starých rodičov, ktorí vedia deťom porozprávať príhody zo zasnežených Vianoc. O snehu vŕzgajúcom pod nohami, keď sa kráčalo na polnočnú omšu oslavujúcu narodenie malého Ježiška.
Prichádzajú Vianoce, ktoré nám pripomenú, v čom spočíva poctivý dobrý ľudský život. Pandémia nás krotí a učí miernosti. Zrejme nadišiel čas, aby sme si to uvedomili.