Iste, konkurenčný boj a predháňanie sa v lacnejších úveroch sú pre ľudí v zásade dobré. A to najmä pre tých, ktorí už nejaký ten dom splácajú a po výplate obracajú každé euro. Ponuka menšej splátky je pre nich ako vyšitá. Ale stále platí, že nič nie je zadarmo.
Slovenský trh s hypotékami totiž ovládajú najmä tie najväčšie a tradične známe banky. Potom sú tu aj menší hráči, ktorí sa delia o zvyšok. Keď si chcú uchmatnúť viac, musia pre to aj niečo urobiť. Ideálne tak, že podliezajú najnižšie úrokové sadzby na trhu. Potom už len stačí ukázať lákavé číslo na televíznych obrazovkách a čakať na záujemcov. Má to však háčik. Najnižší úrok nezíska hocikto.
Banky výhodnou ponukou mieria najmä na ľudí, ktorí už hypotéku splácajú inde. Nižšou splátkou ich chcú prilákať pod svoju strechu. Kvôli prenášaniu úverov však často treba pri pohľade na peňazenku rozmýšľať viackrát. Napríklad okrem končiacej sa fixácie úroku v starej banke treba zaplatiť aj predčasné splatenie. Okrem toho sa do podmienok často prepašujú aj povinné poistenie úveru či založenie bežného účtu.
Navyše, účet v novej banke nemusí byť zadarmo a mesačne tam niečo musí aj pristáť. Euro k euru, a koniec koncov sa z výhodného refinancovania stáva drahá záležitosť. To sa z rýchleho reklamného spotu už ale často nedozvieme. Banke navyše nejde len o hypotéku. Keď už nás dostane do pobočky alebo si tam prenesieme úver, ponúka nám aj ďalšie spoplatnené služby.
Preto aj pri ponukách nízkych úrokov platí staré známe porekadlo, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Alebo skôr dvakrát meraj a raz rež?