Žitného som oslovil ako bezpečnostného analytika. O jeho objektivite som však mal mať väčšie pochybnosti, pretože bol osobným priateľom zosnulého bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského a táto smrť sa ho teda osobne dotkla.
Jasne som neupozornil, že oslovený vychádza len z informácií zo svojich zdrojov, ktoré – ako deklaroval – si želal ako publicista chrániť. Na druhej strane M. Žitný upozornil, že je ochotný vypovedať.
Niektorých čitateľov som mohol priviesť do omylu tým, že Žitného názor mohli vnímať v rovine overenej informácie. Je mi to úprimne ľúto.
Napriek veľkej kritike sa však nestotožňujem s označovaním Milana Žitného za konšpirátora, ako ani so snahou vytlačiť ho takto z verejnej diskusie len pre jeho často nekonformné postoje a názory. Napokon, ani ja sám s nimi často nesúhlasím.
Vnímam však jeho názory ako podnetné a obohacujúce v mnohom jednostrannú produkciu slovenského mediálneho priestoru. Obzvlášť to platí v čase, keď najvyšší predstavitelia štátu akúkoľvek kritiku do svojich radov označujú za podporu opozície, ba dokonca mafie.
Hlas kritický voči vláde a štátu, bez ohľadu na jeho momentálnych predstaviteľov, považujem aj ako občan z princípu za potrebný. Tobôž v prípade, keď človek príde v čase nedobrovoľného obmedzenia osobnej slobody štátnou mocou o život.
Dúfam, že sa mi ďalšou poctivou prácou podarí dôveru čitateľov udržať a posilňovať, zároveň sľubujem, že si toto svoje zlyhanie dobre zapamätám a poučím sa z neho.