Najlepšie tak, aby pri kariérnej vrcholovke (či prerážaní najhlbšieho dna) zapreli takmer všetko – zmysel pre mieru, sebaúctu, pôvod, spolunáležitosť, odbornosť, spoločenskú dôležitosť či rešpekt voči iným. Ani súčasný vývoj nemá núdzu o zmysel pre karikatúru. Opakovaným príkladom nech nám slúži poslankyňa Anna Záborská (OĽaNO), povolaním lekárka.
V pandemickom období predbežne neuspela v spoločensky „kľúčovom“ boji za delegitimizáciu umelého prerušenia tehotenstva, tie najlepšie úmysly jej však v kríze dodávajú silu naďalej. Jej pozmeňujúci návrh zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti prichádza so zavedením „duchovnej služby“ do výkonu zdravotnej starostlivosti. Posvätením legislatívou. Laik si pri nenápadnom vsunutí „duchovnej služby“ za kategórie asistencie, prevencie, diagnostiky atď. či za vsunutie funkcie „poskytovateľa duchovnej služby a starostlivosti“ za funkciu psychológa možno povie, že nejde až tak o veľa. Veď duchovní, obzvlášť katolícki, celkom bežne pôsobia v nemocniciach, zdravotníckych zariadeniach či domovoch dôchodcov – a vonkoncom nie len v tých cirkevných. Neraz s bohumilým úmyslom radi ponúknu posledné pomazanie či spoločnosť i tomu, kto si to vonkoncom nepýta.
Anna Záborská však de facto prichádza s redefiníciou toho, kto je zdravotnícky pracovník. Podľa nej by sa ním mal rovnocenne stať „duchovný“ a ako takého ho (obrazne doslovne) od postele už len tak neodoženiete, ak sa raz on so svojím „duchovnom“ rozhodne ostať, hoc aj ako martýr. Alebo má pani Záborská pod „duchovnými“ veľkoryso na mysli aj mystických súfistov či dokonca imámov a budú spadať pod Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou?