Deň po protestoch boli ulice vo viac ako desiatich holandských mestách plné skla, kameňov a zhorených áut; hovorí sa o najväčších nepokojoch za posledných 40 rokov, niekde dokonca od konca druhej svetovej vojny. Ide najmä o popieračov koronavírusu, futbalových ultras a neonacistov. V mestečku Urk severne od Amsterdamu dokonca výtržníci podpálili centrum testovania na koronavírus.
V Európe nejde o prvé protesty tohto druhu; popri iných krajinách najväčšiu vlnu zrejme zaznamenalo Nemecko od leta minulého roku, ale nebývalú agresivitu poznáme aj zo Slovenska. Zvláštnou charakteristikou týchto „kovidových“ protestov vo všeobecnosti je, že okrem vyššie spomenutých typických vyhľadávačov konfliktov sa k nim pridávajú aj skupiny, ktoré by sa inak s ultrapravicou rozchádzali vo všetkom: alternatívne skupiny rôznych „zelených“ či ľudskoprávnych aktivistov, popierači vírusu, biomatky a antivaxeri; vrcholom bol zrejme výjav, keď sa v novembri pred Brandenburskou bránou v Berlíne popri radikálnej pravici objavili aj dúhové vlajky LGBT, podobizne Mahátmu Gándhího spoločne so symbolmi konšpiračného hnutia QAnon, ktoré sa nedávno zviditeľnilo v „alternatívnom“ útoku na washingtonský Kapitol a podobne.
Hlavným spoločným menovateľom nie je sociálna neistota. Títo ľudia nevychádzajú do ulíc preto, lebo im hrozí hlad či vyhnanstvo. Najčastejšie skloňovanými dôvodmi sú „totalita rúšok“, „virofašizmus“ či útok na „osobnú slobodu“, ktorý sa pre nich, očividne, prejavuje čímsi takým obmedzujúcim, ako je povinnosť ohľaduplnosti.
Západná spoločnosť má očividne problém. Problém, ktorý vyplýva z falošnej, priam rozmaznanej interpretácie osobnej slobody ako popretia kolektívnej zodpovednosti.