Bola jediným riešením reštrukturalizácie zadlžených elektrární iba privatizácia? Neexistovali iné možnosti? Napríklad ich oddlžiť, dosadiť profesionálny manažment a previesť vlastníctvo z Fondu národného majetku pod ministerstvo financií, ako to urobili v Česku? Tamojšie ministerstvo financií vlastní 70 % akcií ČEZ-u. A vlna nesúhlasu sa vzniesla aj nad prevedením Vodného diela Gabčíkovo pod zahraničné krídla. Veď sme ho iba krátko predtým po veľkých sporoch s Maďarskom so zadosťučinením dostavali.
To, že privatizácia nebola najšťastnejšia, sa stávalo postupne jasnejšie. Nakoniec taliansky Enel polovicu zo 66 % akcií SE predal českému (a slovenskému) fondu EPH. Ten SE riadi, Enel má na starosti dostavbu Mochoviec. Tú sprevádzajú neustále ťažkosti a pochybnosti súvisiace s bezpečnosťou a termínmi.
Prečo ale teraz narýchlo prichádza minister hospodárstva Richard Sulík s novelou zákona o kritickej infraštruktúre? Podľa jeho slov preto, že jeden z veriteľov zadlžených SE (práve kvôli dostavbe Mochoviec) začal ako záruku požadovať časti podniku i jeho akcie. Hovorkyňa SE pre Pravdu ale uviedla, že žiadne takéto snahy nezaznamenali a ich finančná situácia je dobrá. Kde je pravda? Ak by to bolo akokoľvek, môže si vláda uzurpovať kontrolu na akoukoľvek zmenou vlastníkov v strategickej firme? Bude schvaľovať akýkoľvek predaj akcií súkromných domácich alebo zahraničných investorov? Nie div, že sa zdvihla vlna nesúhlasu zo strany podnikateľov i investorov.
Uvidíme, ako Sulíkova snaha nakoniec dopadne. Ale to, že si liberálny ekonóm a politik uvedomil, že štát má strategické záujmy a má si ich chrániť, dáva po rokoch za pravdu Ficovi. Už len to je veľký posun v našej politike.