Nuž akokoľvek bol chrabrý, bez Ariadninej nite by sa milý Théseus z knóssoského labyrintu na Kréte jakživ nebol vysomáril a už tobôž z neho živý a zdravý nevyšiel.
Zdá sa, že aj Covid automat mal, či má slúžiť ako akési Ariadnino klbko, ktoré nám ukáže cestu spletitými chodníčkami labyrintom pandémie, ktorej koniec je stále v nedohľadne a funiace monštrum si stále pomerne neohrozene požaduje ľudské obete. Akoby to klbko však u nás nemal kto držať a len sa tak bezprizorne kotúľa.
Akoby si hrdinovia skôr vyrazili na rezignovanú dovolenku, než by sa triezvo a systematicky dali hľadať cestu tmou. Je evidentné, že mnohí ľudia, ktorí by sa radi riadili jasnými pravidlami, ostávajú pred chaoticky blikajúcimi svetielkami „semaforu“ rezignovaní a zmätení. Možno najakútnejšie sa to týka žiakov a ich rodičov, pre ktorých je otvorenie škôl a umožnenie prezenčnej výuky sprevádzané toľkými povinnosťami a vzápätí ich spochybnením či popretím, že vyhovieť jednému nariadeniu potenciálne znamená porušiť iné. A do toho ešte očkovací plán a britská mutácia.
Jasné je to azda len v oblastiach čiernej farby na Covid automate, teda v deviatich okresoch. Inde vraj majú o otvorení či neotvorení rozhodnúť samosprávy v súčinnosti s regionálnymi hygienikmi. Rodičia, ktorí do konca minulého pracovného týždňa žili vo vedomí, že ak svoje dieťa nepošlú do školy, nebudú mať nárok na ošetrovné, teraz musia nanovo kombinovať s novou informáciou, pretože minister zdravotníctva im odkazuje, že ak sa cítia ohrození, nemusia tak urobiť.
Celý alibizmus, z ktorého je vopred jasné, že v prípade ďalšieho zhoršenia situácie je určený vinník – samosprávy a rodičia – len poukazuje na vykoľajenosť štátnej správy, ktorá si to pomyselné „klbko“ len tak pokopkáva, lebo sa ho nemá kto chopiť.