Človeku ostáva rozum stáť. Nad tým, čo to tak asi môže byť ten komponent, i nad neschopnosťou tvorcov podobne „nekompotentných“ návrhov.
Krajiny Európskej únie vypracúvajú svoje plány obnovy, pretože v podstate od začiatku koronakrízy je zrejmé, že po sebe zanechá zdevastovanú ekonomiku, demoralizované skupiny obyvateľstva a mnohé beznádejou postihnuté pracovné odvetvia. S ochrannými opatreniami pre najviac postihnuté profesie začali niektoré krajiny už v prvých mesiacoch po „vykĺbení“ planéty; napríklad v Nemecku sféra kultúry patrila medzi prvé oblasti akútnej pomoci, keďže práve v nej pracuje najviac ľudí „na voľnej nohe“ a zastrešuje obrovské množstvo profesií.
Slovensko v tom čase akurát zvádzalo ľútu virtuálnu občiansku vojnu, kde národ slovníkom 50. rokov posielal „hercov“ k lopate a „darmožráčov“ ku „skutočnej“ robote. Keď vášne trocha ochladli, možno viacerí pochopili, že sféru kultúry a takzvaného kreatívneho priemyslu ani len pohľadom cez lupu nereprezentujú len herci (už vôbec nie tá hŕstka exponovaných), ale že ide o celkom „prozaické“ profesie, ktoré len majú isté špecifické rysy, a preto si ich riešenie vyžaduje iný postup ako bežné zamestnanecké pomery. A tak ministerstvo prichádza so slovníkom „komponentov“ 21. storočia.
Lenže slovenský Plán obnovy s kultúrou vôbec nepočíta – napriek tomu, že v čase prepuknutia pandémie sme oslávili presne sto rokov, čo sme sa vďaka pochopeniu jej dôležitosti vtedajšou hŕstkou nadšencov dostali na kultúrnu mapu sveta, a napriek tomu, že ministerka Natália Milanová sľubovala ozdravný „prievan“. Ten sa napokon ukázal asi taký profesionálny ako prievan ministra zdravotníctva alebo ministra práce, sociálnych vecí a rodiny – celkom proti podstate veci, dokonale s nepochopením, načisto bez vedomostí.