Pravým dôvodom nebude asi ani neochota priznať pochybenie v spore s podpredsedníčkou vlády pre investície Veronikou Remišovou. Tú s poslankyňou Janou Bittó Cigánikovou obvinili, že nečinnosťou pripravila Slovensko o miliardu eur z eurofondov. Ukázalo sa, že tieto obvinenia nemala úplne doložené. Ospravedlniť sa však odmieta. Prečo? Je tvrdohlavá a presvedčená o svojej pravde? Alebo nie je zvyknutá priznať si chybu?
Doteraz to ako opozičná politička robiť nemusela. Bývalé vládne strany mohla obviniť z čohokoľvek. A prešlo jej to. Škandalizácia je jej štýl práce – podobne ako premiéra Igora Matoviča a mnohých ďalších dnes koaličných politikov. Lenže politik tu nie je na to, aby iba kritizoval, ale aby ponúkol lepšiu alternatívu a schopnosti pri spravovaní vecí verejných ako oponenti. Súčasné vládne strany, zvlášť Matovič, nás denne presviedčajú, ako to s ich reálnymi schopnosťami spravovať krajinu vlastne je.
Pre Nicholsonovú by preto bolo výhodnejšie zbaviť sa vládno-koaličnej zodpovednosti a stať sa opäť opozičnou političkou. Ľahšie je kritizovať ako tvoriť. Na popularite jej to môže iba pridať.
Čo vlastne vieme o Nicholsonovej skutočnej práci? Je predsedníčkou Výboru pre zamestnanosť a sociálne veci v Európskom parlamente. Ako hodnotí slabú a viaznucu finančnú pomoc na Slovensku? Prispela k vyriešeniu situácie na Slovensku nápadmi z EÚ? Nevadí jej, že mnohí postihnutí krízou doslova živoria? Prečo sa nevyjadruje k tomu, čo je jej agendou? To si totiž vyžaduje odbornú fundovanosť, obhájiť si riešenia a vyvracať protiargumenty. A to je trochu iná káva než iba škandalizovať.