Vláda Petra Pellegriniho v roku 2019 nešťastne zavŕšila niekoľkoročnú diskusiu o financovaní cirkví prijatím nového zákona. Po novom sa výška priamej dotácie zo štátnej kasy odvíja od „výšky príspevku štátu na predchádzajúci rok“, teda od sumy vychádzajúcej zo starého mechanizmu, ktorá sa každoročne zvyšuje v závislosti od valorizácie a miery inflácie. Okrem toho sa môže zmeniť, ak počet veriacich vzrastie, alebo klesne o viac ako 10 %.
A tu sa dostávame ku koreňu problému. Počet veriacich sa totiž určuje raz za 10 rokov na základe výsledkov sčítania obyvateľstva. Okrem neaktuálnosti sa problém prejavuje i v malichernom zamieňaní vierovyznania s ochotou finančne prispievať cirkvi. Ak by otázka znela: „Ktorej cirkvi by ste adresovali časť dane?“, zrejme by sme sa dopracovali k odlišnému výsledku ako pri otázke identity: „Akého ste náboženského vyznania?“ Ak si vravíte, že veď predsa otázka daňovej asignácie do sčítania obyvateľov nepatrí, máte pravdu. To len však poukazuje na absurdnosť súčasného systému vyžadujúceho si zmenu.
Tá by však nemala vychádzať z neoliberálnych a populistických argumentov o malom štáte či šetrení, ale z faktického stavu. Náboženské spoločnosti sú dôležitou súčasťou celej občianskej spoločnosti. Preto je v záujme všetkých, aby ich financovanie (napríklad asignačnou daňou) reflektovalo skutočný vzťah medzi nimi a veriacimi. Bez správnej otázky však niet správnej odpovede. Jedine trpkej pachute po čudnom džeme.