V Bratislave už roky predáva jedna rakúska pekáreň chlieb. Najprv mala stánky, teraz je už aj na pultoch dvoch reťazcov. Na vreckách s chlebom píše, že ide o výsostne regionálny produkt. Naši poľnohospodári radi predávajú obilie do Rakúska, lebo dostanú vyššie ceny. O to, čo s ním robia ďalej Rakúšania, sa veľmi nezaujímajú. Niektoré rakúske firmy ho predávajú ďalej do Talianska, a ďalšie?
Alebo Poliaci, zháňajú sa teraz po slovenskom obilí ako diví. Prečo ho tak potrebujú? Jednak využili európske zdroje na vybudovanie spracovateľského priemyslu, jednak v ich prístavoch kotvia lode, ktoré treba naplniť obilím pre Čínu, východnú Áziu a arabské krajiny.
A čo robí Slovensko? Každoročne dopestuje viac obilia, ako spotrebuje. Nie vždy to tak bolo. Ešte keď sme boli súčasťou Československa, federácia dovážala jeden milión ton obilia. Potrebovala ho pre ošípané, hydinu. Až v osemdesiatych rokoch sa dosiahla sebestačnosť v obilí. Bolo ho dosť pre farmy produkujúc bravčové mäso, hydinu, mlieko. A dnes? Produkcia mäsa všetkých druhov sa scvrkla, farmy spustli. Najmä preto obilie vyvážame a všetko, čo z neho v Európe vyrobia, dovážame. Nemáme moderné spracovateľské závody, celý priemysel, ktorý mohol založiť svoju budúcnosť na obilninách, je technologicky až na zopár výnimiek zaostalý.
Rusi o ére Brežneva hovorili ako dobe stagnácie. Ako nazvať posledných tridsať slovenských rokov? Žeby obdobím premrhaného času a možností? Kde je vízia, keď ani do Plánu obnovy nevieme poriadne zakomponovať rozvojový potenciál potravinového hospodárstva? Realitou sú len slová, slová a slová.