S tým rozdielom, že kým prekyprenie pôdy v prírode je činnosť viac ako prospešná, o prekyprovaní pôdy politickej sa to už tak jednoznačne povedať nedá.
Keď sa vo voľbách 2016 Kotlebova ĽS NS dostala do parlamentu, bol to šok, ktorý donútil spozornieť všetkých, ktorí by dovtedy politickej sile krajne pravicových prúdov neverili. Pojem fašizmus, dovtedy tendencia síce existujúca, no vždy kulantne zaobalená, sa začal skloňovať otvorene. Ukázalo sa, že tzv. antisystémové strany a nimi presadzovaná priama demokracia, ktoré sa v „pogorilovom“ období mohli na chvíľu javiť ako alternatíva, môžu v slovenskom prostredí znamenať skôr ľudovú spúšť. Keď z opozičnej ĽS NS v januári tohto roku odišlo viacero zvučných mien, medzi nimi Milan Mazurek a Milan Uhrík, štiepenie mohlo vyvolať radosť z oslabovania politickej jednoty radikálov. Ak už vtedy avizovali založenie novej strany, sľub sa stal realitou, na svete je strana Republika pre (citujem) nespokojných a frustrovaných občanov, s predsedom Uhríkom na čele.
Ak by sa však niekto zľakol, že osnovatelia novej strany zaznamenali fantastický úspech vyzbieraním minima 10-tisíc podpisov potrebných na založenie strany, mal by si spomenúť na princíp dážďovky. V skutočnosti sa stačí priplichtiť k už existujúcej značke a len zmeniť jej názov. Presne to je totiž Republika: aktualizovaná verzia Hlasu ľudu Petra Marčeka, ktorý kyprí stranícku pôdu o čo nenápadnejšie, o to úspešnejšie. Ako dobrovoľný darca značky SOS (Strana občanov Slovenska) Borisovi Kollárovi sa mohol skvieť na kandidátke novej strany Sme rodina, z ktorej už o rok nato vyletel, aby kypril pôdu a pomáhal udržiavať ľudácku kontinuitu, keď sa samotní ľudáci nevedia dohodnúť. <pe>