Už rok súčasní mocní hovoria či skôr tárajú o zmene pôdohospodárskej politiky, o ozdravení krajiny, upevnení jej potravinovej bezpečnosti, ale do obnovy sebestačnosti nechcú nič investovať. V čase, keď sa toľko rozpráva o znížení uhlíkovej stopy, má byť naše zásobovanie potravinami postavené na dovozoch. Napriek pandémii, ktorá odhalila potravinovú nahotu Slovenska a našu závislosť od prebytkov bohatších susedov, pokračujeme v hazardnej hre.
Krajina, ktorá by mohla uživiť o jeden milión ľudí viac, vozí mäso, mliečne výrobky, ovocie, zeleninu, víno, a pritom si ich môže sama vyrobiť. Dovozy blokujú domácu produkciu i zamestnanosť. V dnešnej Pravde ilustrujeme katastrofické dôsledky tejto politiky na víne a rozpadajúcom sa vinohradníctve a vinárstve. Nečudo, že nielen naprieč týmto, ale všetkými agropotravinárskymi sektormi sa šíri apatia.
Možno ešte nie je všetkým dňom koniec a Mičovskému veľkodušne vrátia aspoň 60 miliónikov na pozemkové úpravy. Lenže Slovensko potrebuje násobky tejto sumy, aby sa vyrovnalo svojim konkurentom, a to nielen tým, že oživí závlahy ako efektívny prostriedok proti postupujúcemu suchu. Krajina musí zmodernizovať predovšetkým svoje potravinárstvo.
Volanie po pestrejšej palete pestovaných plodín, ktoré ozdravia pôdu unavenú veľkými plochami zrnovín a olejnín, bude vyslyšané vtedy, keď ich doma bude mať kto spracovať. Slovensko nepotrebuje len peniaze, ale ešte viac zdravý úsudok, ako sa dostať k vyššej pridanej hodnote. Do konca roka by mal byť na stole Strategický plán na nové sedemročné obdobie. Čo v ňom bude?