Nemám na mysli masových rekreantov; všetci dobre vieme, že presúvanie sa z krajiny do krajiny je pre mnohých aj otázkou profesie. Nevraviac o (ne)možnosti navštíviť blízke duše.
Čiastočne pomôcť vyriešiť problém by mal tzv. zelený digitálny pas, ktorého zmyslom je podľa predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej bezpečný pohyb za prácou či turizmom, a ktorý je podmienený vakcináciou. Ešte pred svojím vznikom má však mnohé „ale“. Napríklad belgická vicepremiérka Sophie Wilmèsová promptne poukázala na to, že ak sa vakcinácia stane výlučnou podmienkou slobodného pohybu, vzniká riziko diskriminácie tých, ktorí z rôznych príčin zaočkovaní byť nemôžu – nie preto, že nechcú, ale preto, že očkovanie je stále pomalé a zatiaľ neprináša spoľahlivé odpovede.
Overiteľný systém je iste vítaný. No ak by sme ho mali len napochytro riešiť v záujme zachovania „monokultúrneho“ turistického ruchu v krajinách, ktoré sú naň odkázané a len v rámci vakcinácie v EÚ, opäť by sme riskovali presun z dažďa pod odkvap v búrke chaosu. Podľa Európskeho strediska pre prevenciu a kontrolu chorôb je doposiaľ v EÚ zaočkovaných len približne 6,4 percenta obyvateľov, a vyvstávajú otázky aj o spôsobe kontroly vo vnútri schengenskej zóny. A čo s cestujúcimi zaočkovanými inde ako v EÚ? Európska lieková agentúra bazíruje len na ňou schválených vakcínach, ale aj niektoré európske krajiny očkujú vakcínami z Ruska a Číny, a do hry pribúdajú krajiny, ktoré nemajú prečo čakať na schválenie EÚ a ktoré si pre obyvateľov EÚ takisto môžu pripraviť vlastné obmedzenia.
Zatiaľ sa ako jediná relevantná alternatíva očkovania ukazuje preukazovanie aktuálnym PCR testom, ktorý by však mal byť bezplatný a inkluzívny. Teda, rovnako ako „covid pas“, nielen digitálny, ale aj na papieri.