O premiérovi Igorovi Matovičovi sa už rok hovorí ako svojskom, populistickom, „inom“, prípadne ako o simplexnom – teda prostáčikovi s diktátorskými rysmi a vrtkavými emóciami, ktorý všetkých drží pod – eufemisticky – krkom.
To, že si priazeň skalných udržiava prostredníctvom sociálnych sietí, že sa prostredníctvom nich prihovára nevestám, psom, vlkom, býkom i vtákom, i to, že nimi degraduje svojich „poddaných“ z vlády i z podzámčia, to je už taká normálna súčasť moderného folklóru. Ak sa niekoľko dní neobjaví žiadny status v slovenčine na úrovni deklasovaného plážového rozvážača vyprchanej malinovky, pôsobí to ako bezvládie. Ale až tam, aspoň formálne, ešte nie sme. O premiérovi a (ex)ministroch a (ex) politických partneroch ešte stále uvažujeme ako o politikoch – hoci mnohí naozaj urobili všetko preto, aby sme realitu konečne zbavili kvetnatých eufemizmov. Od zľahčovania sfalšovaných diplomových prác po ostentatívne zbavovanie sa nánosov vzdelania a kultúrnosti na medzinárodnej platforme (pôdoryse) pod covidovým rúškom „svojskosti“.
Tlak na Matoviča je veľký. Je celkom jedno, že toto číslo nemá s politikou nič spoločné a že je vedľajšie, že sa zatiaľ rozpadávajú zvyšky štátu aj morálky. Stačí, ak príde s novým statusom, kde na vtip, že ak podá prezident USA demisiu, odstúpi, náš „srandista“ reaguje, vraj dobrý nápad. Koľko miliónov nautických míľ to má do štátnictva?
V Dostojevského románe Idiot trvá len krátko, kým spoločnosť pochopí, že knieža Myškin žiadny idiot nie je. V súčasnosti písanom slovenskom románe opak tiež netrval až tak dlho. Už mu len dať názov – bez eufemizmov.