Cestovný ruch prechádza najhorším obdobím vo svojej histórii, bolo počuť v pléne Európskeho parlamentu, a cestovanie v postpandemickom období má smerovať k väčšej udržateľnosti. Srdce zaplesá – konečne! Bolo múdrym hlavám tej pandémie treba? Nuž, ako sa ukazuje, bolo.
Tesne pred nástupom „koronovej éry“ dosiahol turizmus v celosvetovom meradle najdevastačnejšiu a zároveň najhlúpejšiu mieru neúnosnosti. Medzi inými ekonomickými sektormi patril k tým najškodlivejším, ako z hľadiska likvidácie lokálnych ekonomík a kultúrnych odlišností, tak z hľadiska ekológie aj vzdelávania.
Múdrosť z dávnejšej minulosti, že cestovanie rozširuje obzory a učí ľudí odvahe a tolerancii, sa stratila s rôznymi low-costovými cestami na druhý koniec sveta kvôli nasprostastým „selfinám“ z oddychových rezortov nemajúcich nič spoločné s poznávaním reality tej-ktorej krajiny, a ostala rovnako sprofanovaná, ako vysokoškolské diplomy či vzdelanie samotné. Nevraviac o dennodenných letoch v rámci maličkej Európy.
Keď sa nedávno v Benátkach rozozvučali zvony, pripomínajúce 1600 rokov od založenia mesta, Benátčania mali konečne svoje mesto pre seba, bez bojovo naladených sloganov požadujúcich okamžitý exodus davov z celého sveta, čo im nedali dýchať. So šokom, s ktorým svet nanovo spoznáva, čo je to spoločný údel, prichádza aj šanca na lepšie spoznanie seba samého, a na diverzifikáciu toho, čo rozumieme pod cestovaním.
Vôľa na dôraz návratu k cestovaniu vlakom či spoznávanie vidieka je veľmi dobrou správou. Len nemožno zabúdať na to, že správny rozvoj cestovného ruchu je ako ochrana pamiatok – pri najlepšej vôli nebudú mať dlhodobý význam, ak na vidieku a v regiónoch nebude pre ľudí dôvod ostávať žiť. Výzva na iný turizmus je teda jedným dychom aj výzvou na rovnováhu medzi mestom a vidiekom, na návrat k remeslám a k lokálnej produkcii, na príležitosť byť doma.