Uplynul rok aj čosi, čo nás všetkých do jedného sužuje pandémia, aká ešte na planéte nebola. Nevieme si s ňou rady, pretože si nevieme usporiadať život po novom. Stačí sa pozrieť, koľko len chýb narobila Matovičova vláda pri testovaní a očkovaní. A nielen pri ňom, ale aj pri celkovom obrodzovaní hospodárstva, ktoré je chrbtovou kosťou spoločnosti.
Veľká noc je časom spytovania svedomia, odpúšťania, ale aj vítania nového života. Zima sa v poslednom kŕči pokúša ešte ukázať svoju moc, ale nič nezmôže proti očistnej sile slnka a jarnej vody. Jar je opäť tu a s ňou aj nádej na lepší život. Ale z čoho vôbec začať?
Zo zmeny spôsobu života, z našej životosprávy, z toho, čo, koľko a ako jeme.
Veľkonočné sviatky môžu či mali by byť predelom. Sotva sa väčšina z nás podrobila pôstu, ktorý uzdravuje stresom a prebytkom jedla namáhané telo i nášho ducha. Pandémia vírusu o čosi spomalila životné tempo súčasníkov, ale ešte stále sa nevieme upokojiť. Lomcuje nami politika a politici, napätie z neistej budúcnosti, z toho, ako si najmä mladé rodiny poradia so splátkami hypoték a všakovakých pôžičiek.
Nechceme byť bičovaní nepríjemnými skutočnosťami, túžime po zázrakoch. Najlepšie po takých, aké vykonal Ježiš Kristus, disponujeme však len silou, schopnosťami a múdrosťou obyčajných smrteľníkov.
Sme nespokojní s tým, ako vyzerá naša krajina, ako sa pripravuje Plán obnovy, ako rýchlo sa míňa a kráti čas na vypracovanie dobrých stratégií. Počasie nám aj tento týždeň dôrazne pripomenulo, že sme hračkou v rukách nespútaných živlov.
Vzdorovať znamená byť predvídavejšími, rozumnejšími.
Nechceme byť bičovaní nepríjemnými skutočnosťami, túžime po zázrakoch. Najlepšie po takých, aké vykonal Ježiš Kristus, disponujeme však len silou, schopnosťami a múdrosťou obyčajných smrteľníkov. No aj tak si aspoň na chvíľu vieme privodiť čas pohody. Prostriedkom k nej je chutné jedlo a nápoje prenášajúce nás za hranicu všednosti – veľkonočné sviatky s ich atmosférou sú len raz za rok.
Opäť sú iné a jedinečné.
Zdá sa, že pandémia prostredníctvom oslabenej ekonomiky predsa len spustila isté obranné mechanizmy. Na sviatky sme nenakupovali panicky a bezhlavo ako vlani, keď sme o covide nič nevedeli. K zmene nás priviedli dve veci: na jednej strane nejednej rodine klesli príjmy, pretože prácu má len jeden z rodičovského páru.
A na druhej strane, konfrontovaní realitou sme zistili, že sa dá žiť rozumnejšie, ak sa nemíňa toľko peňazí napríklad na jedlo. Zvažujeme viac než v nedávnej minulosti, čo naozaj potrebujeme a čo nie. Začíname sa viac hýbať, chodiť do nášho okolia a zisťovať, v akom je stave, ako sa o krajinu staráme. Nielen vláda, poľnohospodári, lesníci, obce, my sami.
Prichádzame na to, že donekonečna sa nedá zvyšovať produktívnosť, ale vidíme aj obrovské vnútorné rezervy. Ponuka potravín opäť pripomenula biedny stav slovenského potravinového hospodárstva. To je v iných krajinách ukážkou vyspelosti politiky, ekonomiky a kultúry štátu, jeho vlád a, pravdaže, aj schopnosti poľnohospodárov reagovať na všetko, čo vývoj i v podobe klimatickej zmeny prináša.
Ponuka domácich potravín je stále chudobná. Tridsať rokov riešime otázku podoby slovenských poľnohospodárskych podnikov, do ktorých medzitým vstúpili silní zahraniční a domáci investori so svojou vôľou a predstavou, čo je dobré, neraz viac pre nich ako pre krajinu. S oneskorením si uvedomujeme, ako silno je deštruované potravinárstvo, ale stále sa ešte len píše a podlieha zmenám nový rozvojový program pre agropotravinárstvo.
Máločo je odrazom skutočného stavu krajiny a schopností jej vodcov ako jedlo, víno a trúnky, ktoré nám majú spríjemniť sviatky znovuzrodenia.
Nechceme byť bičovaní nepríjemnými skutočnosťami, túžime po zázrakoch. Najlepšie po takých, aké vykonal Ježiš Kristus, disponujeme však len silou, schopnosťami a múdrosťou obyčajných smrteľníkov.