Štyri ročné obdobia typické pre severné mierne podnebné pásmo akoby strácali svoje základné a typické znaky – zimy už nie sú mrazivé a krajina pod perinou snehu. Už celé tri dekády pozorujeme, že čosi nie je v poriadku.
Komárno sa sťahuje k Žiline. Tak jav, ktorý prežívame a ktorého znakom je napríklad rozšírenie zóny kukurice zo Žitného ostrova a Trnavskej tabule o 200 kilometrov severnejšie, pomenoval agrometeorológ Pavol Nejedlík. Bolo to v roku 2016, keď na jar v apríli vtrhol do sadov silný mráz a spálil kvitnúce ovocné stromy.
Odvtedy sa aprílové mrazy zopakovali štyri razy. Príroda signalizuje, aby sme reagovali na zmenu, pre ktorú sa vžilo pomenovanie klimatická. Sme v nej až po uši a ak neprispôsobíme svoje správanie, nebudeme žiť tak, ako sme boli zvyknutí.
Klesli sme na úplné potravinárske dno, ale aspoň k trochu serióznej diskusii o obnove poľnohospodárstva sme sa nedostali. Samo poľnohospodárstvo je okrajovou témou, veď obchody sú plné.
Všetko sa mení, no nielen v dôsledku technológií, ktoré zaznamenali nevídaný pokrok a umožnili znásobiť ekonomický rast. Posadnutí hospodárskym aj osobným rastom, zmenili sme prostredie, v ktorom žijeme. Ubúda nám pôda, utekáme z nej do miest za tzv. lepším životom, teda vyššími príjmami, ktoré aj tak väčšine v skutočnosti neumožňujú dosiahnuť vytúžený blahobyt. Vidiek sa vyprázdňuje a keď sa do niektorých oblastí nanovo vracajú ľudia z mesta, typickým príkladom je okolie Bratislavy, už to nie je tá dedina, ktorú pred 30 rokmi opustili.
Slovenská vidiecka a poľnohospodárska krajina sa zmenila. Pravdaže, menila sa v každom storočí, no to, ktoré formujeme svojím poňatím života, teda hospodárením v krajine – nielen na pôde, ale aj budovaním infraštruktúry, ciest, priemyselných a obchodných parkov, mestských a vidieckych sídiel – to nám hovorí, že čosi nerobíme dobre už dlho.
Slovenské poľnohospodárstvo stratilo výkonnosť a je, hoci si uchovalo prevažne veľkovýrobný charakter, úplne iné, ako bolo v ére družstiev. Hľadáme cesty k tomu, ako aspoň v akej-takej miere obnoviť potravinovú sebestačnosť, dôležitosť ktorej sme si uvedomili, až keď svet zachvátila pandémia koronavírusu.
Klesli sme na úplné potravinárske dno, ale aspoň k trochu serióznej diskusii o obnove poľnohospodárstva sme sa nedostali. Už rok je na programe korona a s ňou späté vládne škandály. Samo poľnohospodárstvo je okrajovou témou, lebo veď obchody sú plné. Čo tam po tom, že sa tam predávajú prebytky z bohatších krajín. Naša sýtosť je na dlh a cenou za ňu čudne vyzerajúca krajina.
Kardinálnou otázkou oživenia poľnohospodárstva nie sú len peniaze, ale to, ako urobiť toto odvetvie, ktoré usádza ľudí na vidieku, perspektívnym pre mladých. V rôznych mediálnych diskusiách sa prepiera všetko možné, ale veci späté s pôdou a so životom ľudí na nej akoby neexistovali. A keď, tak ich pozná len jeden menšinový TV kanál, kde si do vlasov občas skočia nasrdený minister so samosprávou.
Tvárime sa, že nič sa nedeje. Deje, a to až príliš rýchlo a možno na konci tohto desaťročia budú už niektoré veci nezvratné. Chýba nám nielen poctivá diskusia, ale aj koncepcia rozvoja poľnohospodárstva, vidieka, krajiny. Odmietame všetko, čo bolo späté s družstvami, ktoré po svojich rozpačitých začiatkoch vedeli poskytnúť jednej až dvom generáciám slušné štartovacie podmienky pre založenie rodín. Na vidieku vidíme celé rady družstevných ulíc zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, družstevné bytovky. Boli postavené zo zdrojov, ktoré vytvorili prosperujúce podniky.
Rodičia bez problémov posielali deti na poľnohospodárske stredné školy a učilištia, vysoká škola v Nitre bola liahňou mozgov. A dnes?
Len málo a zriedka hovoríme o tom, že poľnohospodárstvo bolo, je a bude tu, že je kvôli výžive a dobrému spravovaniu krajiny základnou podmienkou udržania života. Možno nám ďalšia vlna mrazov a sucha, ľadovcov a záplav pripomenie, že konečne nám prichodí vnímať ten najzákladnejší rozmer ľudskej existencie.