Matovič na večné časy

Chaos, obeta a sklamanie. Po mesiaci koaličnej krízy sme konečne prestali rozoberať vzťahy vo vládnej koalícii a vrátili sme sa k podstatnému - ďalšej epizóde Matovičovej šialenej one man show.

18.04.2021 20:00
debata (12)

Nová séria s názvom – „Ako vytočiť celý národ?" sa istotne zapíše do dejín absurdnosti našej mladej demokracie. Dá sa preto vôbec racionálne uchopiť podstata motívu tohto divadla?

Igor Matovič je ukážkovým príkladom politika večnosti. Rozdiel medzi politikou nevyhnutnosti a politikou večnosti trefne vystihuje uznávaný historik Timothy Snyder v knihe Cesta do neslobody. Podľa neho sa moderné demokracie nechali opantať dvomi druhmi fikcie – politikou nevyhnutnosti a politikou večnosti. Koncept nevyhnutnosti káže, že spoločnosť lineárne smeruje k pokroku, k lepšiemu životu a že voľná ruka trhu či vláda proletariátu vyliečia všetky naše neduhy. Kým politika nevyhnutnosti sľubuje lepší svet pre každého, „večnosť robí z národa protagonistu cyklicky sa opakujúceho príbehu prinášania obetí".

I keď Snyderov koncept politiky večnosti slúžil na uchopenie podstaty Putinovho režimu, na štýl politiky Igora Matoviča sedí ako uliaty. Podľa Snydera totiž „politika večnosti v každodennej prevádzke znamená výrobu krízy a manipulovanie ňou vyvolanými emóciami. Politici večnosti – aby odpútali pozornosť od neschopnosti reformovať spoločnosť – vedú občana, aby v krátkych intervaloch pociťoval striedavo triumf a frustráciu, utápajúc budúcnosť v prítomnosti".

To je to, čo prepája Igora Matoviča s politikmi večnosti, akými sú Vladimir Putin či Viktor Orbán. „Politici večnosti totiž pomocou technológií rozširujúcich politickú fikciu doma aj v zahraničí popierajú pravdu a usilujú sa život zredukovať na spektákel a pocit."

V tomto zmysle si Matovič omotal ducha doby okolo malíčka. Vďaka jeho politickej fikcii o biblickom boji dobra so zlom a facebookovým guľometom pristál v premiérskej stoličke. To, že naša mladá demokracia sa dokázala obrániť jeho autokratickým sklonom a zosadila ho z trónu, nám stále dáva nádej. Nádej, že princíp nástupníctva a pokojnej výmeny moci v našom právnom štáte funguje. Spolu so slobodnou súťažou politických síl a vierou v to, že v spravodlivej spoločnosti víťazia myšlienky a nie hrubá sila, to je niečo, o čom môžu občania Maďarska či Ruska dnes iba snívať.

No pozor! Nezaspime na vavrínoch falošného pocitu bezpečia – politike nevyhnutnosti – a tým, že nakoniec „dobre bude". Demokracia rešpektujúca ľudské práva a slobody si vyžaduje aktívnu ostražitosť a participáciu. Preto je načase, aby sme prijali za svoju politiku zodpovednosti (za svoj osud). Len tak sa vymaníme z okov nevyhnutnosti a večnosti. Len tak zídeme z cesty vedúcej do neslobody.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Igor Matovič #Timothy Snyder #autokratická vláda