Policajt Floydovi po dolapení kľačal na krku, kým sa nezadusil, hoci ho na to umierajúci stihol upozorniť. Floydovo zabitie vyvolalo v západnom svete obrovskú vlnu protestov a otriaslo samotnými piliermi kolísky demokracie. Ukázalo sa, na akých vratkých nohách stoja ľudské práva, v mene ktorých sa demokracia expanduje do sveta. Verdikt nad Chauvinom opäť vyhnal ľudí do ulíc, tentoraz z pocitu zadosťučinenia. Ak si dianie predstavíme ako obraz, čo všetko z neho pozorovateľ vyčíta?
Zrejme najzásadnejší prvok je ten, že najdôležitejšie ani tak nebolo dokázať, či Chauvin naozaj spôsobil Floydovi smrť, ale to, že v prípade Georgea Floyda konečne hovoríme o ľudskej bytosti.
Či sa vôbec máme týmto prípadom zaoberať, ak je v ňom obeťou černoch, navyše z výrazne sociálne marginalizovanej komunity. Lebo veď možno keby sa bol býval v živote viac „snažil“ a „chcelo sa mu pracovať“, bol by medzi Afroameričanmi nasledovaniahodnou výnimkou. To by ho vykonávateľ „poriadku“ ani nemal dôvod dusiť. Verdikt ukázal, že spoločnosť, v ktorej bolo bežné prípady rýchlo zhodiť zo stola len preto, že sa v nich zabitie ospravedlňovalo príslušníctvom k správnej skupine obyvateľstva, je v úzkych. Zabitie z pozície moci už nemá žiadne vznešené vysvetlenie. Je to prosto – zabitie.
Ale aj pri pohľade na verejnosť, tešiacu sa z verdiktu, sa vynára množstvo ďalších problémov s tisícami otáznikov. Je odsúdenie vinníka len dôvodom na zadosťučinenie, alebo – a to predovšetkým! – príležitosťou hlboko sa zamyslieť, čo ďalej so systémovými sociálnymi priepasťami, ktoré tak často považujeme za normálne?