Presluhujúce výťahy a rozpadajúce sa mosty, nemocnice v dezolátnom stave, školy, do ktorých len ťažko môžu deti chodiť s radosťou, železnice, na ktorých vlaky meškajú, lebo rušne sú také staré, že sa ustavične kazia a horia, cesty 2. a 3. triedy pripomínajúce tankodrómy.
Dlhov je tu toľko, že človek žasne, ako trestuhodne sme zanedbali tieto verejné statky. Darmo sme sa donedávna pýšili takmer vyrovnaným hospodárením. To, čo je v účtovných knihách štátu, odráža len časť reality. Tá druhá, skrytá, s ktorou zápasia občania Slovenska, má menej prívetivú tvár.
Našu nemohúcnosť azda najviac symbolizuje rozostavaná nemocnica Rázsochy, ktorú sme horko-ťažko zbúrali, no pritom štát za uplynulých 30 rokov nebol schopný postaviť jednu jedinú nemocnicu. A to nehovoríme o tom, že hlavnému mestu chýba metro a s pribúdajúcimi obyvateľmi doprava v ňom bude úplne kolabovať.
Už len pri porovnaní so susedným Českom sa slovenská realita javí veľmi tristná. Nastal čas splatiť aj spomínané skryté dlhy, aby sa dalo na Slovensku normálne žiť.
Áno my potrebujeme daňovo-odvodovú reformu, ale nie takú, že ju znova zaplatí človek milión na DPH. A tí, ktorí si vyplácajú dividendy, sa mu budú len smiať…