Absurdné na tom celom je, ako si dokážu vládna koalícia s opozíciou vymeniť miesta. Smer a Hlas používajú jazyk bývalej opozície a tá, teraz už vládna koalícia, používa bez akýchkoľvek škrupúľ ten ich niekdajší vládny.
Oficiálna podpora ministerke zo strany vlády znie, že ide o „návrh skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery Márii Kolíkovej ako súčasť politického boja, ako prejav obsahovej prázdnoty navrhovateľov, ale zároveň aj ako vážny útok na princípy právneho štátu“. Až príliš to pripomína slovník Roberta Fica ako premiéra, keď sa bránil rôznym obvineniam. A zámerné označenie skupina, namiesto opozičných, nás vracia do doby pomenovaní odporcov bývalým premiérom Mikulášom Dzurindom.
Kolíková nemôže odstupovať za prehrešky, ktoré sú síce závažné, ale ešte zďaleka nedosahujú úroveň niektorých koaličných kolegov (Boris Kollár, Igor Matovič). Na druhej strane by sa nemala okolo nej vytvárať aura nenahraditeľnej odborníčky, ktorá jediná dokáže zreformovať justíciu.
Obhajovať sa tým, že „počas predošlých vlád prišlo za aktívneho príspevku navrhovateľov k masívnemu rozkrádaniu verejných zdrojov“, je klasické odpútavanie od podstaty veci obvinením opozície. Práve od tejto generácie politikov sme očakávali zmeny politickej kultúry. Zatiaľ má k tomu ďaleko.
Všetko to zaklincovala samotná Kolíková, podľa ktorej jej odvolávanie je „iba zúfalým kopaním pána Fica, aby sa zbavil Kolíkovej a dostal z väzby svojich kamošov“. To naznačuje, že obvinenia v rôznych kauzách v poslednom čase nie sú prácou polície a rozhodnutia súdov, ale stojí za nimi ministerka spravodlivosti. Už iba tento výrok by vo vyspelých demokratických krajinách stačil na to, aby daný politik bol donútený rezignovať.
Samotná podstata obvinení Kolíkovej – či už ide o firmy jej brata, otca alebo nevlastnej sestry – zatiaľ u nás nestačí na odvolanie. Pravdepodobne o nich nevedela a nemala z nich žiadny prospech. Chyby urobila v tom, že nedala dávno do poriadku všetky podiely vo firmách, neskontrolovala, čo robia. Navyše, akákoľvek prepojenosť na tieto firmy môže navodzovať zvýhodnenia v kontraktoch s verejnými inštitúciami. Toho by si mala byť Kolíková vedomá. Návrh jej straníckeho kolegu Juraja Šeligu, aby bol podaný podnet na Najvyšší kontrolný úrad, aby sa vyvrátil akýkoľvek „tieň podozrenia“ v súvislosti s konaním ministerky, treba iba kvitovať. Mohol by ho podať sám.
Netreba tiež zabúdať na starší Kolíkovej prešľap. Využila zábavnú reláciu vo verejnoprávnej televízii na politický marketing a vyslovila v nej hodnotiaci morálny úsudok o bývalom policajnom prezidentovi Milanovi Lučanskom. Jeho prípad spadajúci práve pod Kolíkovej rezort sa vtedy iba vyšetroval. V takýchto prípadoch sa opäť vo vyspelých demokraciách odstupuje.
Pravda sme na Slovensku a máme trochu iné kritériá. Kolíková nemôže odstupovať za prehrešky, ktoré sú síce závažné, ale ešte zďaleka nedosahujú úroveň niektorých koaličných kolegov (Boris Kollár, Igor Matovič). Na druhej strane by sa nemala okolo nej vytvárať aura nenahraditeľnej odborníčky, ktorá jediná dokáže zreformovať justíciu. Pretože to sa môže neskôr vypomstiť.