Benjamin Netanjahu si opakovane vyslúžil povesť tvrdého muža aj podporu radikálov, ktorí volajú po ďalšom vysťahovávaní Palestínčanov. Kam, to nepovedali. Na svojej železnej ruke pravdepodobne stavia aj úspech v ďalších voľbách. A čaša preteká.
A kým viaceré izraelské ľavicovo-liberálne médiá, napríklad Haaretz, volajú po vystriedaní „Bibiho“ na čele vlády v obavách, že ich zatiahne do ďalšej vojny, u nás sa informuje spravidla ako o konflikte, ktorý opakovane a bez príčiny vyvoláva len hŕstka arabských teroristov.
Lenže výbuch posledného násilia neprišiel ako reakcia na náhodnú provokáciu Hamasu ani na hádzanie kameňov palestínskych detí na izraelských vojakov. Dostavil sa ako reakcia na to, že izraelské bezpečnostné sily najskôr obmedzili prístup do častí starého Jeruzalema pri Damašskej bráne. Zaútočili gumovými projektilmi a slzotvorným plynom na ľudí v mešite Al-Aksá na konci mesiaca ramadán a na demonštrantov vo štvrti Šejch Džarach vo východnom Jeruzaleme, ktorí protestovali proti ilegálnym izraelským osadníkom.
Generácie mladých Izraelčanov vyrastali v absolútnom nevedomí o zelenej línii. Ale za ňou sa pre Palestínčanov konflikt nikdy neskončil.
Často sa spomína tendencia arabských krajín „vytlačiť Izrael do mora“, nič sa však nehovorí o potomkoch tých 750-tisíc nežidovských obyvateľov Palestíny, ktorí sú nútení žiť v utečeneckých táboroch alebo v ustavičnom ohrození vysťahovania z domov, na ktoré majú na základe etnických izraelských zákonov menšie právo, ako má židovský osadník z druhého konca planéty. Palestínčania pre svet existujú len vtedy, keď sa začne písať o teroristických útokoch na štát, ktorý voči ľuďom bez občianskych práv uplatňuje tvrdú koloniálnu politiku.
Politika sily je však len vedomým podporovaním stavu, v ktorom sa konflikt nikdy nemôže skončiť. Netanjahu ho očividne ani ukončiť nechce, inak by nezastieral pravú príčinu – 54 rokov okupácie vedúcich k vyšpičkovaniu palestínskeho nacionalizmu, k vyhnanstvu, zaberaniu majetku, pôdnych a vodných zdrojov – k stavu, keď už nielen verejnosť, ale aj organizácia Human Rights Watch otvorene píše o politike apartheidu. Namiesto hľadania odpovedí na chyby vykonané neriešením osudu Palestínčanov po ich násilnom vysídlení v roku 1948 a zrušení zelenej línie v roku 1967 Netanjahu stavil na vylúčenie, judaizáciu a spoluprácu s otvorenými rasistami v Knesete.
Pre nás, Európanov a ľudí s priamymi väzbami na Izrael, leží jeho otázka o to bolestnejšie na srdci, o čo viac je zrkadlom našich vlastných zlyhaní do obdobia jeho založenia ako aj ignorácie faktu, že nie, nevyrástol na neobývanej zemi. Izraelský konflikt je aj náš konflikt. Je to odraz moderného sveta, ktorý sa vo svojom práve na osídľovanie dostal do slepej uličky a jeho silové prostriedky už stratili legitimitu. Cieľom nemá byť ľútosť s teroristami, ale prihovorenie sa za ľudí, ktorí hlas nemajú. Celé generácie mladých Izraelčanov vyrastali v absolútnom nevedomí o zelenej línii. Ale ako píše Gideon Levy, za ňou sa pre Palestínčanov konflikt nikdy neskončil. Je čas pozrieť sa do tváre celej pravde.