Nič podľa neho nebolo v prospech brutálnej vojenskej sily zneužité podlejšie ako rétorika šírenia ľudských práv.
V druhej polovici 20. storočia, po dekolonizácii afrických krajín, a definitívne so zrušením apartheidu v JAR v roku 1993, stáročia trvajúca otvorená rasová nadradenosť stratila funkčnú politickú platnosť. Ale zámery, ktoré poháňala, nezmizli. Súčasné násilie v Izraeli a Pásme Gazy aj preto vyvoláva také vyhrotené názorové napätie, pretože viac ako kdekoľvek inde na svete ukazuje, že rétorika obrany individuálnych ľudských práv zo strany mocnejšieho tu naráža na len zdanlivo prekonaný problém pocitu západnej civilizačnej nadradenosti. Na čom to lepšie pozorovať, ako na vajataní prezidenta USA Joea Bidena?
Spory v Demokratickej strane ohľadom toho, ako by mali USA reagovať na boje medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, spochybňujú Bidenovu oddanosť sociálnej a rasovej spravodlivosti, ktorej slovník si osvojil v predvolebnej kampani. Tam, kde sa požiadavky hnutia Black Lives Matter stali vydezinfikovanou oslavou Bidenovho víťazstva sprevádzaného angažovanou poéziou afroamerickej poetky Amandy Gormanovej (až takej angažovanej, že keby sa jej prekladu ujal Neafroameričan, mohlo by sa to spreneveriť novému oficiálnemu étosu), v zahraničnej politike má voči dlhodobo kolonizovaným „farebným“ na Blízkom východe pripravený len otrepaný a dnes už aj bolestne trápny bonmot o tom, že „Izrael má právo sa brániť“. Iste, aj invázie do Iraku či Afganistanu boli len „obranou voči terorizmu“. Čo sa tým dosiahlo? Senátorka Alexandria Ocasio-Cortezová sa pýta: Majú vôbec Palestínčania právo prežiť? Čo by na to odpovedal Benjamin Netanjahu?