Štiepenie strany zrejme nikoho nezaskočilo. Amatérske kiksy predsedníčky Veroniky Remišovej, pochopiteľne, straníkov znepokojujú. Zatiaľ čo viacerí zo strany radšej zdupkali, niektorí sa pokúsili líderku z trónu zosadiť mimoriadnym snemom. Vladári, ktorých stolce sa otriasajú, však vnútrostraníckej diskusii načúvajú neradi.
A tak Matovičom odchovaná „pyšná princezná" oprášila z knižnice Machiavelliho Vladára a z predsedníctva napochytro odvolala Romana Krpelana a Tomáša Lehotského. Tým naklonila misky váh vo svoj prospech a zmarila väčšinu potrebnú na zvolanie mimoriadneho snemu. Remišová však ani zďaleka nie je silná ako lev, ani chytrá ako líška. A tak to aj dopadlo – fiaskom. Vzbúrenci celí nešťastní z prekazených plánov opustili rokovací stôl a urýchlili entropiu v strane.
Upokojeniu vášní nepomáha ani Remišovej zdôvodňovanie vlastných krokov. Vraj ona so snemom nemá žiaden problém. No pripustí ho, len ak sa vedenie dopredu dohodne na kandidátovi, ktorý zároveň nebude členom súčasného predsedníctva. Vskutku zaujímavé poňatie straníckej demokracie.
A riešenie je pritom také jednoduché, pokiaľ sú Remišovej vyhlásenia o uprednostňovaní straníckych záujmov pred tými vlastnými úprimné. Tak ako Ľudovít XIV. – kráľ Slnko – nebol štátom, tak ani Veronika Remišová nie je stranou. Tou sú v prvom rade jej členovia. A keď niekto dusí vnútrostranícku diskusiu s argumentom „neotravujte, tu sme pri reformách", tak sa nemôže diviť, že prudko stráca legitimitu. Takto to však vyzerá, keď sa za jedno leto zbúchaná strana – na mieru šitá otcovi zakladateľovi – dostane do rúk mocichtivým ľuďom s charizmou Veroniky Remišovej.
„Treba prevziať moc," proklamoval Andrej Kiska v lete 2018. A tak to aj skončilo. Tlmené dunenie z jeho pracovne v Poprade, kde si dnes zrejme búcha hlavu o stôl pre to, kam sa jeho výtvor dopracoval, si však nevšímajte. Bola to totiž práve jeho „revolučná" vízia o široko rozkročenej strane, s ktorou na šerblík dosadil demokratku z OĽaNO.
Strana Za ľudí sa tak do dejín zapíše na stranu porazených. Keď však nazrieme pod pokrievku, zistíme, že porazenými ostávame v konečnom dôsledku všetci. Napriek tomu, že sa štiepenie strán už pomaly stáva národným športom, akoby sme neboli schopní uvedomiť si, že kvalita našej demokracie a politickej kultúry sa priamo odvíja od kvality strán a straníckeho systému ako takého.
Noví herci a pestré kulisy stále uchvacujú našu pozornosť, no chátrajúca budova divadla s opadávajúcou omietkou akoby nás netrápila. Scenár je pritom stále ten istý. Ambiciózni otcovia zakladatelia napochytro založia stranu, nájdu pár lojálnych zanietencov a rôznymi spôsobmi sa následne zabetónujú na Olympe. Keď však v strane časom vznikne prirodzený dopyt po zmene, cesta nahor už spravidla nevedie. Namiesto toho nastáva rozklad, štiepenie a znechutenie. Cyklus sa tak završuje vznikom ďalšej novej strany na jedno použitie. A takto sa točíme stále dokola a dokola ako pokazený gramofón. Otázkou už je jedine to, čo bude potom. Donúti nás neutíchajúca kakofónia gramofón nakoniec opraviť alebo ho z frustrácie radšej celý rozmlátime?