Tieto akože čerstvé výrobky ležia v žalúdku mlynárom aj pekárom, zato spotrebitelia si ich s chuťou kupujú. Je to reálna múčna virtualita, ktorá bezprostredne po upečení chutí, ale každou plynúcou hodinou stráca čaro. Nič asi lepšie nevyjadruje protirečivosť našej doby ako chutné éčkové „dopekance“, ktoré sú zároveň ukážkou neschopnosti uchovať si dominanciu na vlastnom trhu s chlebíkom, pečivom a potravinami vôbec.
Klesajúca spotreba výrobkov z obilnín – za tri desaťročia o viac ako 30 kilogramov na obyvateľa – výrečne hovorí nielen o tom, že život súčasníka sa zrýchlil, ale že v jeho ústach vyhráva ten, kto mu vie pripomenúť chutnú kuchyňu našich starých mám. V Bratislave ako huby po daždi rastie sieť obchodíkov predávajúcich chlieb a múčniky agilného rakúskeho pekára. Jeho tvarohové koláče nie sú vôbec lacné, kus sa predáva po dve eurá. Napriek tomu sa míňajú! Pri tejto cene musí našim starým mamám naskakovať husia koža.
Najskôr by povedali, že nevieme chytiť rozum do hrsti. Máme dobrú pôdu, dorábame pšenicu, ktorú si vonku cenia, ale doma začínajú prevažovať cudzie výrobky.
Najprv sme stratili pozíciu v bravčovine, potom v kuracom mäse a teraz nenápadne krok za krokom obsadzujú pulty zahraničné pekárenské výrobky. Dosť možné, že sú vyrobené zo slovenskej pšenice. Čosi v kráľovstve slovenskom nefunguje. Nehľadajme chybu v iných, niečo sme riadne zbabrali sami.