Pčolinský vyčíta Mikulcovi, že riadenie rezortu nezvláda, a výsledkom je vojna policajtov. Namiesto toho, aby vzal opraty do svojich rúk, sa iba vyhovára, že nič nevie, že vyšetrovatelia majú voľné ruky a on nemá na nič dosah. Kritizuje ho aj za to, že počas svojho pôsobenia neurobil personálne zmeny a vo funkciách je veľa nominantov vlády Roberta Fica. Na jednej strane je za návrh Fica, na druhej proti jeho ľuďom.
Kollárovcom pravdepodobne prekáža, že strácajú prehľad a vplyv v bezpečnostných štruktúrach. Boris Kollár, podobne ako Andrej Danko pred ním, si v koalícii po tom, čo nezískal rezort vnútra, vymohol nominovať šéfa „tajných“. Bolo to proti všetkým zvyklostiam, pretože post spadá pod premiéra a ten by si mal vybrať človeka, ktorému úplne dôveruje.
Kollár si takto otvoril dvere, aby sa mohol dostať k rôznym informáciám v bezpečnostných silách, kto sa sleduje a rozpracováva, a prípadne vlastného nominanta usmerňovať. Je to obzvlášť nebezpečné, keď poznáme Kollárovu minulosť.
A tu môže byť kameň úrazu. Polícia veľmi často využíva výpovede kajúcnikov, čo sa stalo aj v Pčolinského prípade. Obvinení výmenou za nižší trest prezradia polícii závažné fakty, ktoré by inak nezískala. Aj keď sa o Kollárovi toho popísalo už dosť, ale určite nie všetko. Medializované fotky s členmi mafiánskej skupiny nemusia byť konečnou stanicou. Kollárovi sa podarilo všetky špekulácie vyvrátiť, hoci nie príliš vierohodne.
Čo keď sa niekde skrývajú míny, o ktorých vedia práve niektorí obvinení alebo odsúdení? V nekontrolovanej polícii sa môže stať čokoľvek. Tu kollárovci môžu s časťou opozície nájsť spoločnú reč.