Predsedníčka Veronika Remišová však uchopila pevne žezlo moci do svojich rúk, vyčistila predsedníctvo od kritikov a zablokovala tak akékoľvek zmeny v najbližšom čase. Nebolo to príliš demokratické, ale stanovy jej to dovoľovali…
Mýlia sa tí, ktorí myslia, že ide o osobný spor medzi Remišovou a ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou. Strana je v kríze de facto od volieb. Nesplnila hlavný cieľ, dosadiť Kisku za premiéra. Odvtedy márne hľadá zmysel svojej existencie. Veľká časť členov si uvedomuje, že strana mieri ku dnu.
Vládna kríza v marci, keď Remišová konala proti vôli vplyvných členov strany a v prospech jej bývalého straníckeho šéfa Igora Matoviča, bola iba posledná kvapka. Za nevýraznosť strany, nízke preferencie pod piatimi percentami nesie veľkú mieru zodpovednosti práve Remišová. Ako ministerka pre investície a regióny nepresvedčila, nevidno za ňou žiadne výsledky ani nepripravuje veľké projekty. Teraz sa ukazuje, že jej zvolenie za predsedníčku minulé leto po odchode Andreja Kisku bol omyl. Vlastne ani o voľbu nešlo, bolo to odporúčanie bývalého prezidenta, ako už veľakrát v jeho prípade mylné.
Strana Za ľudí je po posledných udalostiach na tom už tak zle, že by jej nepomohla ani voľba Kolíkovej za predsedníčku po prípadnom sneme, možno by iba oddialila konečný pád.
Remišová to ukážkovo predviedla v praxi trápnym výstupom. Inak sa nedá nazvať v tejto situácii obvinenie Kolíkovej, že ako štátna tajomníčka na ministerstve spravodlivosti v tretej vláde Roberta Fica si podávala s ním i s Robertom Kaliňákom ruky. Ona pritom vtedy „na barikádach“ bojovala proti Smeru. V ďalšej vete však pochválila „zlý“ Smer, ako si vie riešiť vnútorné stranícke spory.
Na druhej strane, Kolíková a jej podporovatelia veľa šancí nemajú. Ohlásili vznik frakcie, ale to je asi ich konečná stanica. Vnútorná diskusia vyústi dostratena. Zatiaľ budú preferencie ďalej klesať hlboko pod päť percent, dnes sa blížia k trom. Špekuluje sa, že kolíkovci by mohli odísť zo strany a zostať v koalícii. Igor Matovič nebude môcť nič namietať, veď to tak aj urobil po voľbách 2010, keď kandidoval za SaS.
Vábenie Richarda Sulíka do SaS budú musieť odmietnuť, pretože Kolíková by musela podľa koaličnej dohody opustiť ministerský post a stratu mediálneho záujmu. Vstúpiť do Progresívneho Slovenska či strany Spolu by znamenalo to isté. Navyše strane Spolu nepomohol ani vstup Miroslava Kollára, stále má podporu na hranici jedného percenta.
Kolíkovci si uvedomujú, že existuje dopyt po tzv. občiansko-demokratickej strane, podobnej SDKÚ. Pre časť voličov je PS príliš ľavicové a SaS príliš ekonomicky zameraná. Práve projekty Spolu a Za ľudí, ale aj Sieť Radoslava Procházku, ktoré mali túto ambíciu, zlyhali.
Strana Za ľudí je po posledných udalostiach na tom už tak zle, že by jej nepomohla ani voľba Kolíkovej za predsedníčku po prípadnom sneme, možno by iba oddialila konečný pád. Nebude prvá, tak dopadli všetky podobné strany – ANO Pavla Ruska, NOVA Daniela Lipšica, spomínaná Sieť či SOP Rudolfa Schustera. Kto si na ne dnes spomenie, komu je za nimi ľúto? Komu aj je, nech nesmúti, možno sa dočká vzniku novej podobnej strany s nezmyselným marketingovým názvom.