Vo svete 21. storočia, ktorý ešte stále žije v dozvukoch vedomia o studenej vojne, sa môže zdať, že ide o stretnutie reprezentantov dvoch globálnych veľmocí, od ktorých vzájomnej súťaživosti závisí budúcnosť sveta alebo jeho rovnováhy. Bolo to tak minimálne od druhej svetovej vojny, odkedy si Sovietsky zväz a posilnené USA rozdelili sféry vplyvu. Lenže stretnutie Joea Bidena s Vladimirom Putinom v Ženeve, v relatívne priateľskom a ústretovom naladení, už pôsobilo skôr ako labutia pieseň jasne vymedzeného sveta uplynulého storočia. Napriek stále silovej rétorike je zrejmé, že ani Rusko, ani USA dnes réžiu budúcnosti sveta v rukách pevne nemajú.
Očakávané stretnutie prezidentov USA a Ruska trvalo asi tri hodiny a poslúžilo na to, že ukázalo, že ani jeden nie je ochotný ustúpiť, zato obaja sú pripravení spoločne postupovať v niektorých oblastiach, ktoré zaručia „strategickú stabilitu“. Na samostatných tlačových konferenciách obaja prezidenti vysvetlili svoje verzie rozhovorov v „pozitívnom tóne“.
Stretnutie Joea Bidena s Vladimirom Putinom neprinieslo nič prevratné, no už len to, že sa konalo, má svoj symbolický význam. Viac ako na čokoľvek poukazuje na to, že obe niekdajšie superveľmoci istým spôsobom majú dnes k sebe napriek animozitám bližšie ako inokedy. Napríklad vo vnútornej vyčerpanosti a oslabenosti, čo je situácia viac naklonená ťažkému, no predsa dialógu.
Putin, očividne potešený, že po Donaldovi Trumpovi oproti nemu sedí skutočný politik z mäsa a kostí, nešetril komplimentmi. Joe Biden je podľa neho skúsený štátnik, demokrat a konštruktívny politik, celkom iný ako jeho predchodca. Niet nad rozhovor zoči-voči, pochvaľoval si zas Biden, ktorý pred desiatimi rokmi pri pohľade do tých istých očí vraj „nevidel dušu“. Či toto svoje stanovisko zmenil, odmietol komentovať. To, čo sa mení, sú časy, a napokon, obidvaja pripomenuli, že politické stretnutia vonkoncom nie sú o žiadnej „duši“, ale o pragmatickom prístupe a o „vlastných záujmoch“.
Je zrejmé, že je naozaj vo „vlastnom záujme“ USA aj Ruska pokúsiť sa o zmiernenie napätia. Nielen preto, že sa vo všeobecnosti hovorí o ich doteraz najhorších vzťahoch vôbec, ale najmä pre tému, ktorá sa na stretnutí príliš nerozvádzala – rapídny nárast vplyvu Číny a chaos v tom, ako na zmenenú situáciu zareagovať. Podľa Severoatlantickej aliancie sa síce hovorí o ruskej „hrozbe“ a v prípade Číny o „výzve“, čo je celkom iný diplomatický slovník, skutočnou výzvou ostáva, ako na nového geopolitického superhráča reagovať spoločne s Ruskom.
To, na čom sa podľa očakávaní Putin s Bidenom nezhodli, teda otázka ľudských práv alebo kyberzločinu, je istým spôsobom len akousi očakávanou povinnou jazdou, v ktorej sa dá po kritike väzby Alexeja Navaľného očakávať automatický protiútok v podobe kritiky väzňov na základni Guantánamo a podobne.
Stretnutie Joea Bidena s Vladimirom Putinom neprinieslo nič prevratné, no už len to, že sa konalo, má svoj symbolický význam. Viac ako na čokoľvek poukazuje na to, že obe niekdajšie superveľmoci istým spôsobom majú dnes k sebe napriek animozitám bližšie ako inokedy. Napríklad vo vnútornej vyčerpanosti a oslabenosti, čo je situácia viac naklonená ťažkému, no predsa dialógu.