Pred rokom si Smer podľa Ficových slov prešiel „klinickou smrťou“. Z popola vnútrostraníckeho plameňa vzišiel fénix – Hlas. Dnes sa Smer pozviechal a na scéne máme dve strany s prívlastkom sociálna demokracia. Ich hlavným tmelom je boj proti amaterizmu súčasnej koalície. Tá im v raste preferencií usilovne pomáha.
V politikách sa však líšia. Vraví sa, kto robí, robí aj chyby. Hlas Petra Pellegriniho si to vzal k srdcu, a tak radšej nerobí takmer nič. Dnes to zrejme stačí. Na druhej strane Smer pridal na obrátkach. Zdanlivo bojuje za právny štát, brnká na nacionalistickú strunu a brojí proti Sorosovi. Čo je však na tom sociálnodemokratické?
Slovensko nie je izolovaným ostrovom v Tichom oceáne a globálne výzvy nevyriešime tým, že pichneme hlavu do „národného“ piesočku. Ako pripraviť pracovný trh na automatizáciu? Ako sa vyhnúť z nej hroziacej masovej nezamestnanosti? Ako prispieť k riešeniu klimatickej krízy tak, aby sa zo Žitného ostrova nestala za 50 rokov púšť? Ako bojovať proti roztvárajúcim sa nožniciam sociálnej nerovnosti?
Tieto problémy sú len špičkou ľadovca, ktoré vyriešime jedine štátnou intervenciou, kooperáciou v rámci Európskej únie a neustálym presadzovaním hodnôt rovnosti, solidarity či súcitu s ľudským utrpením. Vie však niekto, aké riešenia ponúkajú naši „sociálni demokrati“?
Namiesto vízie dostávame koláčiky. Jednorazové prídavky, obedy zadarmo, vlaky zadarmo a to všetko s čerešničkou na torte – diskreditáciou trestných konaní s cieľom chrániť starú gardu „našich ľudí“. To naozaj nemáme na viac?