Meteorológovia svorne hovoria, že pre naše klimatické podmienky bolo mimoriadne neštandardné. Pohľad na juhomoravské obce je hrozný. Prírodný živel narušil a zničil murované stavby, rúcal školy a kostoly, zanechal tisícky ľudí bez energií, bez domova, a viacerým vzal aj život. Obraz apokalypsy, na aké nie sme zvyknutí pohotovo reagovať.
O to obdivuhodnejšia je promptná reakcia českého štátu. Po hasičoch, záchranároch, zdravotníkoch a inej bezprostredne nutnej pomoci z Českej republiky a okolitých krajín sa už od piatka rána začala vyplácať tzv. mimoriadna okamžitá pomoc. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Jana Maláčová krátko po katastrofe uviedla, že pôjde o sumu 58-tisíc korún na osobu, bez nutnosti akéhokoľvek dokazovania, len na základe občianskeho preukazu. Ďalšie prostriedky poskytnú rôzne štátne organizácie, prvá suma vyplatená bez obštrukcií však ľuďom v šoku, z ktorých mnohí prišli o všetko, pomôže zorientovať sa aspoň v nevyhnutných veciach bez závislosti od čakania na plošnú pomoc, ktorá býva v našich krajoch často úmorná ako čakanie na Godota.
Len nedávno, koncom roku 2019, akoby symbolicky vyšiel v Česku rozhovor so svetovým klimatológom Hansom Joachimom Schnellhuberom, ktorý jasne varoval, že „všetko, čo považujeme za samozrejmosť – slobodu slova, život v mieri, rozsvietenie lampy po stlačení vypínača, bezpečie – to všetko bude onedlho minulosť“.
Tornádo so sebou v pandemických horúčavách s mrazivou silou a v plnej hmatateľnosti privialo i mnohé ďalšie „nehmatateľné“ znepokojujúce otázky. Spod sutín sa vynárajú ako sudičky, ktoré kráľovi Macbethovi predpovedali síce nejednoznačnú, no temnú budúcnosť. Hoci sa už vynárajú komentáre zdôrazňujúce, že tornádo rozhodne nesúvisí s globálnym otepľovaním, udrelo počas začínajúcej tretej vlny pandémie.
Tá sama osebe prišla práve na vrchole úmorného súboja klimatológov, varujúcich pred celosvetovou katastrofou nevídaných rozmerov, s tzv. klímaskeptikmi, medzi ktorými kraľoval aj bývalý český prezident Václav Klaus, podľa ktorého nič také ako to, že sa „upečeme“, nehrozí. Hoci dnes už klímaskeptici nemajú taký vplyv ako v Klausovej ére, v tom, že neobmedzená ľudská činnosť v záujme globálneho trhu nemá na zmenu klímy vplyv v porovnaní s okolitými krajinami stále prevláda. Výkričník, ktorý sa v dusne nad zemeguľou vznášal tesne pred pandémiou, keď sme posielali Gretu Thunbergovú „späť do školy“, tentoraz zamieril na naše kraje. Aký je to pocit?
Vedecké dôkazy sa pritom hromadia už takmer sto rokov, no politicko-ekonomický tlak, aby ostali nevypočuté medzi stenami inštitútov, bol vždy väčší a najmä prijateľnejší pre verejnosť. Len nedávno, koncom roku 2019, akoby symbolicky vyšiel v Česku rozhovor so svetovým klimatológom Hansom Joachimom Schnellhuberom, ktorý jasne varoval, že „všetko, čo považujeme za samozrejmosť – slobodu slova, život v mieri, rozsvietenie lampy po stlačení vypínača, bezpečie – to všetko bude onedlho minulosť“. To, čo nazval bodom zvratu, sa vraj dostaví veľmi rýchlo. Bolo by ďalším sebaklamom myslieť si, že výkričník nad Moravou toho nie je prejavom.