Práve AMO ukazuje, aké je skutočné spoločenské postavenie poľnohospodárstva a jeho politický výtlak. Veľmi nízky. Rola poľnohospodárstva v ekonomike krajiny sa meria dosť zjednodušene len jeho podielom na HDP.
Je to naozaj prostoduchý pohľad na agropotravinárstvo. V čase evidentnej klimatickej zmeny by sa mala krajina spoliehať predovšetkým na vlastnú produkciu potravín. Vlani na celý svet udrela pandémia koronavírusu a ukázala, aké dôležité je mať v núdzi plnú potravinovú špajzu. Slovensko však bolo odkázané na dovoz najžiadanejšieho bravčového mäsa. No nielen naň, ale aj množstva iných základných potravín.
V spomínanej bravčovine sme boli sebestační. To sme však chovali 2,6 milióna ošípaných, a nie 600-tisíc ako dnes. Prasa nikomu na dedine nesmrdelo, pretože krochkalo na každom dedinskom dvore. S rozpadom družstiev prišiel aj rozpad veľkých fariem. Akosi sa nechce nikomu priznať, že sa na tom podieľal aj rozpad siete mäsokombinátov. Mnohé dostali do rúk politickí privatizéri a zadlžili ich tak, že po nich zostali len ruiny.
Ak má na Slovensku prežiť aspoň v akej-takej miere chov domácej ošípanej, musíme sa pravde pozrieť do očí a nájsť nejaké peniaze na odstrel premnožených diviakov, ako aj na záložnú kafilériu v réžii štátu, ktorá bude pripravená na rýchle vyriešenie dramatických situácií.
Medzitým trh potravín ovládli nadnárodné obchodné reťazce a začali voziť bravčové mäso z materských krajín. Dnes v niektorých sieťach nevidieť iné ako nemecké mäso. To by sa spolu so španielskym, s belgickým našlo aj v slovenských mäsových výrobkoch, lebo slovenské mäsokombináty prišli na to, že je lacnejšie dovážať bravčovinu, ako prevádzkovať bitúnky a investovať do drahých ekologických koncoviek.
Na vidieku sa narodilo nové pokolenie ľudí, generácia oddojčená akciovými ponukami obchodných reťazcov. Chlievy po starých rodičoch zbúrali, v záhradách vyrástli trávniky a kútiky s grilmi, kde sa opeká dovážané mäsko. Zato slovenské obilie a kukurica sa v miliónoch ton vyvážajú za hranice. Proti rozšíreniu fariem, ktoré obkolesila nová výstavba tzv. satelitov, spisujú nedávno mešťania, dnes noví vidiečania petície. Z pätorky kafilérii zostala jedna a všade, kde ich zbúrali, ľudia oslavovali.
Odrazu však máme nečakaný problém. Tá jediná si má poradiť s nádielkou zvierat, ktoré o život pripravil africký mor ošípaných. Na nevyhnutné investície do poľnohospodárstva tento štát roky, či mal pravú, či ľavú vládu, nemal peniaze. Teraz ide vláda rokovať o podpore elektroautomobilizmu. Lenže nečakane sa vynoril problém so sviňami. Obchodníci žiadajú: Dajte slovenské. A odkiaľ ho zobrať, keď z 200 fariem spred 15–20 rokov zostalo súčasných zhruba 60?
Akoby naschvál dostala k. o. od neviditeľného vírusu najlepšia spomedzi slovenských fariem. Mor rozvláčili po celom Slovensku diviaky, ktoré sa špacírujú už aj po mestách. Ak má na Slovensku prežiť aspoň v akej-takej miere chov domácej ošípanej, musíme sa pravde pozrieť do očí a nájsť nejaké peniaze na odstrel premnožených diviakov, ako aj na záložnú kafilériu v réžii štátu, ktorá bude pripravená na rýchle vyriešenie dramatických situácií. Jednu takú práve prežívame. AMO v horúčavách môže byť nemenej nebezpečné ako covid. Obe vírusové choroby sú neviditeľní zabijaci.
Ak sa chceme dostať zo šlamastiky, potrebujeme rýchle konať. A nešetriť na tom, na čom sa šetriť nemá a nesmie.