Predseda Národnej rady Boris Kollár (Sme rodina) chce zaradiť na júlovej mimoriadnej schôdzi cez procedurálny návrh zmeny legislatívy tak, aby sa mohlo vypísať referendum o predčasných voľbách. Reaguje tak na slová prezidentky Zuzany Čaputovej o tom, že by referendum vyhlásila, ak by parlament prijal zmenu ústavy a následne aj uznesenie, ktorým by požiadal o jeho konanie.
V novelizácii má Kollár už podporu šéfa Smeru Roberta Fica, ktorý rýchlo predložil konkrétny návrh zmeny, a tiež Igora Matoviča (OĽaNO). Ostatné koaličné strany SaS a Za ľudí vyzvali na zdržanlivosť.
Pre viacerých politikov sa z ničoho nič stalo referendum najvyššou formou (priamej) demokracie. Nuž, prečo sa zatiaľ nekonali referendá v iných dôležitých otázkach? A ak sa aj konali, boli neúspešné, aj tie o predčasných voľbách v rokoch 2000 a 2004. Ktovie, ako zástupca hlasu ľudu Boris Kollár vnímal prvé referendum z roku 1994 o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii.
Správne by bolo, keby ľudia nespokojní s vládou a riadením štátu tlačili na svojich poslancov v regiónoch. Takíto poslanci by museli počúvať rozhorčených ľudí a tlmočiť ich hlas a vôľu strane. Veľmi dobre by vedeli, že ak tak nebudú robiť, už nikdy ich nezvolia.
Referendum je ľahko zneužiteľné, preto s ním treba narábať opatrne. Napríklad referendá o daniach sú zakázané. Každý tuší, ako by dopadli. Referendá by sa mali konať v otázkach, ako bolo to (neúspešné) v roku 2015 o manželstvách a adopcii detí homosexuálmi, o financovaní RTVS (2010) či o vstupe do EÚ (2003), ktoré ako jediné bolo úspešné.
Referendum o predčasných voľbách staviame do roly jediného nástroja riešenia nespokojnosti drvivej väčšiny spoločnosti s vládou. Ide o omyl. Deficit demokracie leží úplne inde. Slovensko nie je žiadnou formou priamej demokracie, ale parlamentná demokracia, kde občanov zastupujú poslanci. Správne by bolo, keby ľudia nespokojní s vládou a riadením štátu – a tých je dnes skutočne veľa – tlačili na svojich poslancov v regiónoch. Takíto poslanci by museli počúvať rozhorčených ľudí a tlmočiť ich hlas a vôľu strane. Veľmi dobre by vedeli, že ak tak nebudú robiť, už nikdy ich nezvolia. Lenže takýchto poslancov nemáme, česť výnimkám. Ich politická kariéra závisí totiž od predsedu (majiteľa) strany, nie od voličov. Tu potrebujeme zmenu, referendum na tom nič nezmení, všetko sa po ňom vráti do starých koľají.
Opatrnejší by mali byť aj Robert Fico a Peter Pellegrini, pretože sa môžu na referende osudovo popáliť. V prípade neúspechu to naženie vietor do plachiet koalície. Ak by došlo k predčasným voľbám, témou vôbec nemusí byť neschopnosť tejto vlády spravovať krajinu. Matovič urobí zo seba martýra, bude strašiť návratom mafie a ľahko sa môže stať, že z vyšetrovacích spisov policajných akcií začnú unikať tesne pred voľbami cielené informácie, ktorú môžu znamenať konečnú pre oboch strojcov referenda.
Aj tú najhoršiu vládu v demokracii treba nechať „vyhniť“, až sa sama úplne znemožní a rozpadne. Tejto sa to môže stať čoskoro, skôr než príde k referendu, napríklad pri príprave štátneho rozpočtu. Na rozdiel od zahraničia (okrem Česka) nemáme zákon, ktorý by umožňoval okamžité vypísanie predčasných volieb. Tu by sme ústavnú novelizáciu potrebovali viac ako v referende.