Keďže pozastavenie nadobudne platnosť, až keď bude publikovaná v Zbierke zákonov, v praxi sa na hraniciach nič nemení. Návrat k predchádzajúcej júnovej vyhláške nenastane. Trojfarebný cestovateľský semafor sa nevráti. Našťastie, pretože to určite nebolo najšťastnejšie opatrenie. Sťaží sa však situácia pre ľudí, ktorí sú len po prvom očkovaní.
Poslanci Smeru, ktorí podali podnet na ÚS, sa tak radovali predčasne. Ich argument o diskriminácii a porušovaní ľudských práv nezavážil. Sudcovia totiž zrušili výhody pre zaočkovaných prvou dávkou. Podľa vedeckých poznatkov aj títo ľudia môžu šíriť nákazu na iné osoby. Preto budú platiť od pondelka prechodné opatrenia, podľa ktorých môžu „prvodávkoví“ podstúpiť obratom PCR testy a po negatívnom teste budú „voľní“. Lengvarský už avizoval, že po dvoch týždňoch sa vrátime do „normálu“ a na hraniciach zostane delenie na dve kategórie ľudí – chránení a nechránení. Smer pravdepodobne napadne aj túto vyhlášku.
Dlhodobo takto koexistovať nemôžeme. Ak nedôjde aspoň k 90 % zaočkovanosti populácie, vírus nepotlačíme. Nastane delenie na dve kategórie?
Spoločnosť sa stále viac delí na dva zabarikádované tábory – za očkovanie a proti nemu. Naposledy spoločnosť, rodiny, priateľstvá takto rozdeľoval Vladimír Mečiar. Dnes nie sme vo svete výnimkou, deje sa tak takmer v každej krajine. Nech už sú príčiny akékoľvek, jedna časť spoločnosti spochybňuje pandémiu, nebezpečenstvo vírusu a zmysel a účinnosť vakcinácie.
Nikto predsa nepopiera, že farmaceutické firmy nezarábajú na vakcínach (o to viac by sme mali tlačiť na zrušenie patentov či vysoké zdanenie), že vakcíny majú aj negatívne či smrteľné dopady na veľmi malú časť ľudí. Argument, že je to neporovnateľne menšie riziko, ako ochorieť na covid, zomrieť či mať dlhodobé až celoživotné následky, u antivaxerov nezaváži.
Aj počas morových epidémií niektorí jedinci spochybňovali nákazu, vyhlasovali, že sa im nemôže stať, večer išli flámovať, na druhý deň skonali. Myslieť si, že mne sa nemôže nič prihodiť, že som proti covidu imúnny, je nebezpečné. Úspech antivaxerstva je sčasti dôsledkom súčasného konzumného života, keď žijeme iba v prítomnosti, budúcnosť je nám ukradnutá, všetko je dostupné na požiadanie, nemusíme si robiť zásoby na horšie časy, predvídať, ako to bolo medzi ľuďmi v minulosti bežné.
Dlhodobo takto koexistovať nemôžeme. Ak nedôjde aspoň k 90 % zaočkovanosti populácie, vírus nepotlačíme. Nastane delenie na dve kategórie? Bude veľká časť diskriminovaná v mnohých oblastiach života? Či nakoniec bude očkovanie povinné? Spoliehať sa na účinný liek proti covidu – ktorý by bol skutočnou záchranou – v blízkej dobe nemôžeme.
Mali sme šťastie, že sme (okrem Afriky) posledné desiatky rokov nezažili žiadne epidémie. Tie sú prirodzenou súčasťou prírody, ľudstva. Ďalšie nás čakajú, možno horšie. Čo potom, keď teraz nie sme schopní podstúpiť bagateľné obmedzenia?