„V nedeľu sa priamo na javisku Štúdia L+S s nami definitívne rozlúčil náš milovaný Milan Lasica. A pretože to bol veľký divadelník a profesionál, počkal si až na tretiu klaňačku. Takto odchádzajú len tí najväčší, len keby to nás ostatných tak strašne nebolelo,“ lúči sa s ním jeho divadlo.
Áno, Milan Lasica bol rešpektovaný a obdivovaný divadelník, humorista, dramaturg, herec, režisér, textár i moderátor. A či sa to niekomu páči, či nie, akokoľvek pateticky to znie, bol veľký človek.
Po osemdesiatke tvrdil, že už nemôže umrieť predčasne. Ľudia jeho formátu však umierajú predčasne vždy. Pretože budú chýbať. Chýbať bude Lasicova inteligencia a noblesa, prenikavý pohľad i nadhľad, jasné názory, ostré, ale zároveň vždy slušné glosovanie. Britká a nápaditá slovná zásoba – jeho čarovne bohatá a pritom úsporná slovenčina. Po Lasicovi neostane prázdno.
Nejde len o stovky textov, básní, piesní, scenárov, hier či scénok. Veď, prečo sa stal legendou? Prečo zľudovel? Pretože stále bol aktuálny. A kultúrny. Milan Lasica ukazoval, že kultúra má zmysel, silu a treba ju podporovať. Pretože keď sa robí dobre, obohacuje a kultivuje celú spoločnosť, každého u nás.
Byť slušný nie je hanba – dával nám najavo elegantne.
V nebeskej kaviarni je už isto vo fajnovej spoločnosti: „Aha, pozri, ktosi je za dverami,“ uškŕňa sa Július Satinský na Jara Filipa. Pripravím mu cibuľu na masti? „Neopováž sa!“ zasiahne Hana Hegerová: „Dám mu z čerešní. Zavarili sme síce iba štyri, ale on ich aj tak nemá rád.“