Kým tí prví ich odrádzajú svojou nekompetentnosťou pri vládnutí, šlendriánstvom a chaosom, ktorý okolo seba šíria, tí druhí to robia programovo, čo je ešte horšie. Pretože aj v radoch opozičných voličov je stále mnoho nerozhodnutých. Hoci sa tento tábor postupne zmenšuje, ak budú od autorít, ktorým dôverujú, dostavať negatívne (Smer), respektíve nejednoznačné signály (Hlas), napokon sa zaočkovať jednoducho nedajú.
Slovensko sa tak ocitlo v bludnom kruhu, z ktorého sa len tak ľahko nevymoce. Na jednej strane stoje „chaoti“, na druhej cynici, čakajúci na svoju príležitosť, ochotní urobiť čokoľvek, len aby sa znovu dostali k moci.
Je to smutný pohľad, pretože konsenzus by mal panovať aspoň v zásadných veciach. Tak ako vládne napríklad v zahraničnej politike – väčšina sa zhodne, že je pre nás prospešné členstvo v EÚ a NATO – mali by všetci politici dbať o zdravie občanov. Tu nie je priestor na nejaké politikárčenie. Ak ide o verejné zdravie, treba si zachovať zdravý rozum.
Žiaľ, slovo konsenzus, ktoré sa tak hojne vyskytovalo v novembrových dňoch, zapadlo prachom a politici namiesto toho, aby sa snažili hľadať cestu k dohode, radšej hrajú sebecké hry, pretože sa im to vypláca. Keď spolu so svojimi vernými tancujú okolo vlastných „kmeňových ohníkov“ a zatracujú ostatných, získavajú tak viac politických bodov, akoby mali byť považovaní za kompromisníckych „mäkkýšov“. Dôsledok je však katastrofálny. Slovenská spoločnosť je rozbitá nie na kusy, ale na atómy. Nikto neverí nikomu a ničomu. Lenže bez dôvery nemôže žiadna spoločnosť napredovať. Čo je však najhoršie, ľudia prestali dôverovať vede a vedcom, ktorí sa snažia o to, aby sa pandémia prestala šíriť a zbytočne neumierali ďalší ľudia.
Je prirodzené, že nedôveryhodnej vláde nedôverujú ani občania, čo sa následne odráža aj v ich postojoch k očkovaniu. Lenže keď nedôveru voči vakcínam priam programovo podporujú aj opozičníci, ktorí si z toho urobili agendu, tak potom ťažko možno očakávať, že sa ľudia začnú správať zodpovedne
Pomaly stúpajúce počty nakazených však naznačujú, že čoskoro budeme konfrontovaní s ďalšou vlnou epidémie. A keďže ochotu dať sa zaočkovať v prieskumoch vyjadruje dlhodobo zhruba iba polovica populácie, je zrejmé, že ľudia budú opäť umierať. Najsmutnejšie na tom je, že tomu všetkému sa dalo predísť, keby politici na chvíľu zahodili vlastné egá a dokázali sa pozrieť dopredu.
Nie, tu nejde o vynucovanie nejakej umelej jednoty, ako to bolo za bývalého režimu, ale o to, aby sa aspoň v zásadných veciach prestalo politikárčiť. Viac ako 12-tisíc mŕtvych azda stačilo.
Aj keby sa nám teraz podarilo hermeticky uzavrieť hranice (čo sa nedá), šíreniu delta variantu už nezabránime, pretože už je tu. Ako ukazujú aktuálne príklady zo zahraničia, obeťami delty sú v drvivej väčšine prípadov nezaočkovaní.
Zostáva nám už len trochu času sa na to pripraviť. Nepremárnime ho!