Solidarita v koši a zlosť srší

„Boh je mŕtvy. Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! My všetci sme jeho vrahmi! Ako sa utešíme?" Legendárny Nietzscheho výrok čoraz väčšmi začína pripomínať dnešnú realitu. Kde sa vytratila naša spoločná zdieľaná realita, solidarita a súdržnosť? A ako z toho von?

28.07.2021 19:00
debata (24)

Dejiny nie sú cyklické, no rýmujú sa. Minulosť tak oplýva mnohými príkladmi, keď v čase veľkých kríz ľudia ťahali za jeden povraz. Keď vypukla vojna, celý národ sa dokázal spojiť v boji proti spoločnému nepriateľovi, ktorý ohrozoval ich život a slobodu. Dnes však zrejme žijeme v inej dobe. V dobe pomýlenej a bez rýmu. Spochybňujeme nebezpečenstvo pandémie, podrývame zmysluplnosť očkovania, prestávame dôverovať vede a názory povyšujeme na fakty.

Každá pandémia je extrémnou výzvou. Je ako vojna, v ktorej nevidno nepriateľa. Okrem toho jej obete neumierajú hrdinskou smrťou. Umierajú osamotené, potichu a s tubou v hrdle. Ak sa hlavným frontom stanú nemocnice – zlyhali sme.

A práve v tom spočíva nešťastie dnešných dní. Ak problém nevidíme – neexistuje. Ak problém neexistuje, nie je čo riešiť. Kľúčová je tak dôvera vo vedu a v inštitúcie. Jej nedostatok však úspešne produkuje popieračov nebezpečenstva a zároveň politikov, ktorí im v tom veselo drukujú a zneužívaním našej frustrácie si prihrievajú vlastnú polievočku preferencií.

Počas vojny je pritom bežné, že štáty ukladajú občanom brannú povinnosť chrániť vlasť so zbraňou v ruke. Pre vlajku a česť sme boli ochotní čeliť istej smrti na fronte. Dnes však nie sme schopní urobiť ani triviálnu „obetu" a pichnúť si poondiatu „včeličku" do ramena. Na ľudí, ktorí sa pre zhoršené zdravie zaočkovať nemôžu, zvysoka kašleme a z odporu proti očkovaniu robíme hrdinstvo. Kam sme sa to dopracovali?

Po vyše roku zažívame rozklad spoločnosti a strácame kolektívnu akcieschopnosť. Solidarita chradne a polarizácia bujnie. A tak prešľapujeme na mieste a čakáme na zázrak.

Počas prvej vlny v apríli 2020 sme to dokázali – zomkli sme sa. Solidárne sme si navzájom šili rúška a z balkónov sme „čapkali" zdravotníkom. Po vyše roku však zažívame rozklad spoločnosti a strácame kolektívnu akcieschopnosť. Solidarita chradne a polarizácia bujnie. A tak prešľapujeme na mieste a čakáme na zázrak. Ak však nedokážeme spoločne čeliť bezprostrednej hrozbe, ako predídeme tým budúcim, ktoré, keď prepuknú, už bude neskoro?

Pandémia koronavírusu nevytvorila nové nedostatky našej spoločnosti. Pandémia iba urýchlila rozkladné procesy a odkryla hnilé plody demokracie v post-faktuálnej dobe. Veľkú rolu v marazme, do ktorého sme sa dostali, však hrajú aj sociálne siete, najmä Facebook. Ten nás uzatvára do bublín, potvrdzuje naše predsudky a zneužíva hnev v našich útrobách. Keď každý vidí niečo iné, zdieľaná interpretácia reality fakticky neexistuje.

Každá kríza je však aj príležitosťou. Príležitosťou na prehodnotenie zavedených príbehov, ideí a pravidiel. Príležitosťou na preukázanie vzájomného pochopenia, empatie a schopnosti kolektívnej reakcie na hroziace nebezpečenstvo. Vo zvládaní tejto výzvy však ako spoločnosť zlyhávame – kolektívna imunita je v nedohľadne a tretia vlna za rohom. Stále však nie je neskoro. No jedine spoločným úsilím a pochopením dosiahneme, že dnešná pohroma v budúcnosti nenájde svoj rým.

© Autorské práva vyhradené

24 debata chyba
Viac na túto tému: #vojna #očkovanie #pandémia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy