Podľa oficiálnych údajov zúrilo za posledných sedem mesiacov v Turecku 133 požiarov. Najhoršia situácia bola v turistických letoviskách na juhu krajiny.
Apokalyptické správy od Stredozemného mora prichádzajú vedno so správami z pobreží Marmarského mora zo severozápadného Turecka, ktoré už tri mesiace bojuje s novým druhom viskózneho znečistenia. Pochádza z úžitkovej vody vo veľkých pobrežných aglomeráciách a rybári pochmúrne veštia „koniec rybolovu“.
Iste, nie je to prvýkrát ani na jedinom mieste sveta. Turecké požiare však prichádzajú paralelne s varovnými predpoveďami o nebývalých horúčavách v celej južnej Európe. Tie okrem ďalších požiarov spôsobia aj celý rad nových problémov, v ktorých budú ďalšie a ďalšie hospodárske odvetvia veštiť ako tureckí rybári svoj koniec a spolu s tým i začiatok nebývalých sociálnych otrasov. Bude ako nebolo. Či vlastne – bude, ako je inde už dávno.
Požiare vyčíňajú vo Fínsku, strednú Európu valcujú tornáda, vlny horúčav či záplavy sú čoraz častejšie a ničivejšie, ako si tzv. vyspelý svet možno len do začiatku prebiehajúcej pandémie a privátnych letoch do vesmíru vôbec pripúšťal. Príklad dlhodobej likvidácie Amazonského pralesa s následkami rovnako katastrofickými na svetovú klímu ako na miestne obyvateľstvo ukazuje, ako bytostne blízko má slepá viera v neobmedzený pokrok k devastácii nielen svetovej klímy, ale aj k likvidácii lokálnych ekonomík a tým spôsobovaniu sociálnych nepokojov vymykajúcich sa z reťazí.
Dnešné Turecko je už len jednou črepinou v zrkadle krízy, ktorú francúzsky sociológ a filozof Edgar Morin nazval „univerzálnou krízou budúcnosti“. Len možno po prvý raz v dejinách prežívame budúcnosť už v prítomnosti.