Po niekoľkých týždňoch sa dáte dokopy a rozhodnete sa dobehnúť zameškané. Prídete do práce a v schránke nájdete hŕbu nevybavených mailov alebo inej práce, ktorá musela ísť bokom. Dostať sa do starých koľají, samozrejme, chvíľku potrvá. Opäť sa „nakopnúť“ niekedy nie je ľahké, pričom pocity pri znovurozbiehaní sa do práce nie sú bohviečo. No nakoniec sa to podarí.
Azda sa znova rozbehne aj svetovú ekonomiku, ktorá si vybrala počas covidových lockdownov svoju vlastnú „péenku“. Takúto paralelu použil jeden ekonóm, ktorý sa usiloval vykresliť, čo sa to deje s cenami stavebných materiálov a s ich závratným rastom.
Počas prísnych lockdownov sa nemohlo nakupovať, nemohlo sa stavať, a zrazu, keď sa môže, tak sa nakupuje a stavia. Ibaže ponuka nestačí za dopytom. Čo sa vtedy stane? Základné poučky ekonómie hovoria o tom, že ceny idú prirodzene hore. Učebnicový príklad sa teraz premietol do reality. Žiaľ.
Bývanie je asi najväčší výdavok v rozpočtoch mladých rodín. Pomocná ruka štátu by sa tu veruže zišla.
Drevo, železo, polystyrén, plasty… základné stavebné kamene rodinného domu či akejkoľvek stavby za rok zdraželi ako celok približne o desať až dvadsať percent. Ceny jednotlivých stavebných komodít, ako napríklad spomínané drevo, stúpli ešte viac. Všetci tí, ktorí sa rozhodli postaviť si vlastný domček či kúpiť byt, alebo iba opraviť si už súčasné bývanie, majú hlavu v smútku. Musia totiž zaplatiť o tisícky eur viac.
Mnohí sa, pochopiteľne, pri sledovaní správ o náraste cien základných stavebných materiálov rozčúlia a spýtajú, prečo s tým nikto nič nerobí. Kto by mal ale čo robiť s komplexnými globálnymi dodávateľskými reťazcami a neosobnou ponukou a dopytom na svetových trhoch? S tým sa zrejme príliš veľa urobiť nedá.
Veľké stavebné firmy to skúšajú a s vládou chcú rokovať, pretože nevedia dodať sľúbené služby za dávnejšie dohodnuté sumy, ktoré dnes už vôbec neplatia. Tie sa aspoň môžu spojiť a vyvinúť tlak na kompetentných. Lenže oveľa menej toho môže spraviť obyčajný človek.
Ale predsa, aby sme neboli fatalisti a nezostali bezmocne zalamovať rukami, niečo by sa robiť dalo. Čo presne? Zhoda panuje v tom, že by sa malo podporiť lacné a dostupné nájomné bývanie. Bývanie je asi najväčší výdavok v rozpočtoch mladých rodín. Pomocná ruka štátu by sa tu veruže zišla. Lacné nájomné byty by slúžili ako dobrý odrazový mostík do života bez toho, aby sa hneď na začiatku dospeláctva museli zadlžiť s hypotékou na tridsať rokov.
Ibaže sme na Slovensku a tento dôležitý plán má pod palcom Štefan Holý zo Sme rodina. Po roku a pol vo vláde zatiaľ ukázal iba komplikovaný plán, ktorý kritizujú aj jeho vlastní partneri. Veľa vecí v pláne vystavať do roku 2030 okolo 100-tisíc nájomných bytov je zahmlených. Prečo asi? Lebo kalná voda vyhovuje rôznym kšeftárom a vybavovačom, ktorí vedia plávať na hrane biznisu a politiky.
Niečo by sa teda robiť dalo. Aj mohlo. V prípade dostupného bývania ale máme smolu, že ho dostala do rúk Sme rodina.