Práve bol dobytý Kandahár a prebiehala bitka o úkryt Tora Bora. Na konferencii v Bonne sa potom uzatvorila dohoda o zriadení dočasnej vlády. Boli na ňu pozvaní všetci afganskí kmeňoví vodcovia a odporcovia Talibanu. Len trinásta sudička prizvaná nebola. Načo aj? Veď zvonice svetových médií a vojenskej intervencie Talibanu práve odzvonili umieráčik.
Už keď v roku 2015 striedala „Trvalú slobodu“ operácia „Rozhodná podpora“, bolo na dobe trvanlivosti čosi skazené. NATO Afganistan všestranne vojensky a finančne podporoval. Vládne vojsko vraj disponovalo niekoľkými desiatkami jednotiek o aspoň 800 mužoch. Napriek tomu, krátko potom, ako Joe Biden ohlásil odchod všetkých jednotiek USA, Taliban dobyl hlavné mesto prvej provincie. Skôr, než komentátori svetových denníkov stihli dobehnúť do redakcií, bol na pár desiatok kilometrov od Kábulu a skôr, než by začali písať, tiahol už hlavným mestom, bez odporu oddielov vycvičených najsilnejšou vojenskou veľmocou za miliardy dolárov. Exodus státisícov ľudí, pasivita odporu a nulové vyhliadky do budúcnosti oveľa viac ako posledné dni Talibanu pripomínajú posledné dni morálnej obhajoby západného intervencionizmu. Joe Biden vyzýva Afgancov: Bojujte za svoj národ!
Prekvapenie?! Pripomeňme, prosím, že intervencia do Afganistanu sa odohrala ako reakcia na teroristické útoky v USA 11. septembra 2001. Jej cieľom bolo zničiť Al-Kájdu a jej vodcu Usámu bin-Ládina. Verejnú mienku sa podarilo presvedčiť, že vojna je nevyhnutná v záujme národnej bezpečnosti USA, progresu, slobody a našich (!) hodnôt. Všetko to bola jedna veľká lož. V boji o „trvalú slobodu“ jej aktéri dobre vedeli, do čoho idú – v 80. rokoch rovnako podporovali mudžahídov v „boji za sebaurčenie“. V tom rozhodne nezlyhali.